Dalo by sa špekulovať o prepojenosti či neprepojenosti oboch iniciatív. Napokon zistenie, že katolícka cirkev sympatizuje s kresťanskými demokratmi, nie je nijako objavné a prekvapujúce.
Katolícka cirkev sa – vzhľadom na početnosť ľudí, ktorí sa k nej hlásia – teší naozaj vplyvnej pozícii. Nie je však dôvod, aby vystupovala ako rozhodujúca či dokonca monopolná spoločenská sila. Iste jej nemožno uprieť právo vyjadrovať sa k veciam verejným. K javom, ktoré sú znepokojujúce, na ktoré treba upozorniť, pred ktorými treba varovať.
Cirkev je prvá, ktorá by mala zaujať stanovisko, ak sa pošliapavajú ľudské práva. Mala by sa ohradiť proti rasizmu. Proti násilnostiam a prejavom fašizmu na štadiónoch. Mohla by pokojne kritizovať politikov za korupciu či za nečinnosť pri riešení problémov. Zastať sa diskriminovaných. Ibaže, s výnimkou niektorých individuálnych postojov, jej oficiálni predstavitelia vynechali množstvo podobných príležitostí, keď ich hlas mohol a aj mal zaznieť. Nehovoriac už o zatváraní očí pred aférami (áno, aj tými chúlostivými) vo vlastných radoch.
Je príliš lacné a vo vyspelých štátoch nepatričné, aby zástupcovia cirkvi spisovali výzvy, koho voliť. To predsa vedia veriaci aj sami.
