Dupľom nie, ak by sa mala dotknúť iba dedičstiev po superboháčoch z divokých 90. rokov, ako avizuje minister financií Peter Kažimír. Je celkom možné, že zavedenie takej dane by naozaj stálo viac než by boli očakávané príjmy z nej.
Prečo potom o staronových daniach uvažujú? A prečo vlastne uvažujú o konci „rovnej dane“? Odpoveď by mala byť ľahká, ale nie je.
Odkedy je Smer Smerom, Robert Fico hovorí o daňovom systéme. Hovoril o ňom dávno pred krízou, aj v časoch, keď naša ekonomika rýchlym tempom rástla. O daniach hovoril pred voľbami 2006 i po nich.
Veď to, hovoril. Jeho prvá vláda sa ani nedotkla rovnej sadzby dane z príjmu a netrúfla si ani obnoviť niektoré majetkové dane, ktoré ich predchodcovia zrušili. Môžeme len hádať, prečo sa Smer vtedy takto vyhol jednému z hlavných bodov svojej agendy. Isté je, že to nebolo kvôli HZDS či SNS: ak by to priznal, zrútil by sa mýtus, že akurát s nimi mohol najlepšie robiť „sociálnodemokratickú politiku“.
Zmenilo sa to dodnes? Ľudia zo Smeru radi zdôrazňujú, že sú sociálni demokrati, no keď príde na vec, opakovane nabiehajú na argumenty protistrany.
Ak sú u nás základné potraviny či detské oblečenie zaťažené takou vysokou sadzbou DPH ako u nás aj inde v Európe pornomagazíny, potom naša „rovná“ DPH je rigidná a nespravodlivá. To, že našinci majú ešte aj nízke príjmy, je podporný argument, ale nie principiálny. Rovnako to, že dnes sme tlačení vonkajšími i vnútornými okolnosťami do šetrenia, nie je alebo by nemalo byť hlavným argumentom, prečo znovu zaviesť progresivitu zdanenia. Aspoň nie pre sociálnych demokratov.
„V situácii, keď hľadáme každé euro, považujem daň z dedičstva za úplne legitímny nástroj,“ hovorí Kažimír. Vôbec sa nemôže čudovať, keď ho za slovo chytia analytici, ktorí mu vyrátajú, že sa to celé neoplatí, pretože táto daň jednoducho neprinesie želaný efekt: to hľadané „každé euro“. A možno v tom budú mať pravdu.
Trochu inak by vyzeralo, keby v Smere normálne hovorili, že ako sociálni demokrati považujú dane za úplne legitímny nástroj aj bez ohľadu na to, či štát práve hľadá každé euro, alebo nie. Preto, lebo zmysel daní nevidia iba v napĺňaní štátnej kasy, ale povedzme aj v tom, že umožňujú financovať programy a projekty idúce nad rámec trhu. Napríklad pri vyrovnávaní šancí pre všetkých členov spoločnosti. Nielen pre tých, čo sa narodili so striebornou lyžicou v ústach v zdedenom zámočku nejakého privatizéra.
S takým pohľadom na svet by sa dalo súhlasiť či polemizovať, obhajovať ho či ho vyvracať. Čokoľvek z toho by bolo lepšie než sledovať politiku, ktorá sa bojí priznať, čia vlastne je.