Napríklad Richard Sulík mentorským tónom vystúpil s niečím, čo jeden denník dokonca, zrejme s obdivom, otitulkoval: Sulík dal poslancom prednášku z dôchodkov.
Ťažko si predstaviť, že by si niekto dovolil podobne rečniť v britskom či nemeckom parlamente. V dobre spravovanom štáte by totiž bežný poslanec grafy demografického vývoja, ktoré predseda SaS ukazoval, po toľkých rokoch diskusie o reformách videl už tisíckrát. Na „prednáške“ bolo zaujímavé to, že ilustrovala, ako sa za dlhé roky slovenská debata o dôchodkoch rozvinula – nijako.
Najlepší systém?
V rokoch 2005 až 2008 som sa podieľal na výskumnom projekte Európskej únie zameranom na možnosti zmien v dôchodkových systémoch. V tíme bolo aj viacero zvučných mien. Napríklad Martin Weale, dnes člen Výboru menovej politiky v Banke of England, ktorý má na starosti jeden z kľúčových makroekonomických mechanizmov vo Veľkej Británii – peňažné vzťahy centrálnej banky ku komerčným bankám, či profesorka ekonómie Turínskej univerzity Elsa Fornerová, ktorá sa stala ministerkou práce a sociálnych vecí v technokratickom kabinete talianskeho premiéra Maria Montiho.
Prišiel tento tím špecialistov s odporúčaním najlepšieho možného typu dôchodkového zabezpečenia? Nie. Taký neexistuje. Každý reformný princíp síce vedie k zlepšeniam v niektorých parametroch, ale aj k vytváraniu nových rizík. Diabol sa skrýva v detailoch.
Neexistuje spásonosná kapitalizácia či iný mechanizmus, existuje iba celkovo dobre nastavený systém. A dobre nastaviť dôchodkový systém je pomerne mravčia práca. Žiaľ, mnohí politici majú radšej rýchle, oslnivé reformy.
Slovenské dôchodky
Slováci prevzali recepty aj terminológiu, ktoré kedysi priniesla Svetová banka. Agresívne presadzovanie „kapitalizácie“ sa stretlo s narastajúcou kritikou odbornej verejnosti a dnes od neho banka upustila. No na Slovensku, podobne ako v celom rade východoeurópskych štátov, medzitým vlády kapitalizačné piliere vytvorili. Odvolávajúc sa na demografický vývoj. A bez toho, aby vedeli občanom povedať, aké sú riziká a čo sa komu oplatí.
Často napríklad zaznieva veta, že druhý pilier je výhodný pre ľudí s vyššími príjmami. Miestni analytici ju ani nevedeli zdôvodniť. Ako zjednodušenie to pritom nie je vyslovene nekorektné tvrdenie, ale predsa len nepresné. Čo rozhoduje, je okrem príjmu aj tzv. príjmový profil a kontinuita kariéry.
V prvom pilieri sa totiž budúcemu dôchodcovi priznáva nárok za každý rok podľa toho, aký mal príjem, prostredníctvom tzv. mzdového bodu. Iné je to v druhom pilieri, kde sa akumuluje kapitál, konečná suma nárokov sa vypočítava ako zložený úrok.
Inak povedané: jednotka kapitálu, ktorú do systému človek dá v prvom roku fungovania, má na konci sporenia vyššiu hodnotu, ako rovnaká jednotka neskôr. Tá skoršia totiž medzitým „pracuje“, to znamená v každom roku – ak máte šťastie – „naakumuluje“ ďalší kapitál, z tejto zväčšenej jednotky potom ďalší atď.
V praxi to znamená, že aj druhý pilier môže byť pomerne nevýhodný pre pracovníka, ktorý síce za život zarobí veľa, ale jeho zárobky sa sústreďujú do posledných rokov života. Ekonómovia hovoria o „strmom príjmovom profile“.
Parameter poplatky
V druhom pilieri si správca fondu okrem poplatku za zhodnotenie aktív vyberá aj poplatok za objem peňazí, ktoré na konte sú. V prvom pilieri nik nároky zarobené už skôr nezoberie. V druhom ich môže cez spomínaný poplatok brať správcovská spoločnosť (plus, cez zlé investície, trh). Druhý pilier je tak značne rizikový pre tých, čo majú prerušovanú kariéru, zvlášť v mladom veku. Patria sem často nezamestnaní, ženy na materskej (ktoré štát čiastočne kompenzuje), či ľudia, ktorí odídu pracovať do zahraničia.
Na emigrantov sa pritom takmer vždy zabúda. Urobil to nepriamo aj Sulík, keď sa posmešne pýtal, či máme v demografickom vývoji rátať so zázračným prílevom imigrantov. Lenže u nás sme zažili niečo opačné – masový odliv.
V roku 2008 bolo mimo Slovenska až sedem percent práceschopných ľudí! To vytvára výpadok v prefinancovávaní existujúcich dôchodkových nárokov. Ale súčasne znižuje tlak na budúce výplaty, pretože tieto osoby tvoria dôchodkové nároky inde. Hurá!
Jasať by nemali práve tí, čo odišli. Pri nábehu reformy nik nevaroval mladých, že sa im druhý pilier neoplatí, ak hodlajú stráviť dlhší čas v zahraničí. Naopak, dôchodkové práva vo verejných systémoch sú veľmi dobre prenosné. Niekdajšie vládne materiály sa ale migrácii pracovnej sily prakticky nevenovali.
Budúcnosť je neistá
Dnes výhody alebo nevýhody jedného či druhého piliera ťažko jasne zhrnúť. Ich fungovanie sa neustále mení. Ten prvý mal pôvodne vyplácať dôchodky pomerne presne nadviazané na výšku odvodov. Zarábaš viac, máš teda vyšší mzdový bod, dostaneš viac. A naopak. No plný nábeh tohto systému sa odďaľuje. Pre veľký počet obyvateľov by to znamenalo veľmi nízke dôchodky.
Mottom reformátorov z roku 2004 bolo: musíme rýchlo niečo urobiť, kým nie je neskoro. Kým nie je neskoro? Nevytvorili systém, ktorý na poslednú chvíľu niečo zachránil, oni vytvorili permanentnú revolúciu. Žiaľ, minulotýždňové zmeny boli opäť iba čiastkové a vedené snahou narýchlo zaplátať dieru vo verejných financiách.
Podľa poslanca Sulíka je systém nespravodlivý k sporiteľom v druhom pilieri. Tí vraj predsa musia odvádzať peniaze aj do fondu solidarity, ktorý sa dnes plne využívajú na pokrytie výpadkov financovania priebežného piliera. Je vôbec takáto demagógia možná v európskej krajine? Nie, zrejme tak skoro nebude ani rozumnejšia diskusia, ani konečne rozumná dôchodková reforma.