Vydavateľ denníka Pravda bol rozsudkom zaviazaný uverejniť najneskôr dnes na prvej strane ospravedlnenie. Je pozoruhodné, ak Krajský súd v Košiciach v tej istej veci rozhodne dvakrát a úplne opačne. Prvýkrát žalobu proti vydavateľovi Pravdy v plnom rozsahu zamietol.
Pri opakovanom rozhodnutí v odvolacom konaní, naopak, uložil nášmu vydavateľstvu okrem uverejnenia ospravedlnenia povinnosť zaplatiť monopolu peniaze za poškodenie dobrej povesti. Priznanie finančného zadosťučinenia je ďalšou záhadou tohto rozhodnutia. Rovnako nezmyselné je, ak sa štátna inštitúcia, napríklad ministerstvo súdi za poškodenie dobrého mena a žiada pritom finančnú satisfakciu. Už samotný princíp, keď verejné organizácie a inštitúcie požadujú peniaze od médií a súdy im ich priznávajú, je scestný. Odhliadnuc od toho, bolo by zaujímavé vedieť, ako sa dokazuje nemajetková ujma u týchto subjektov.
Organizácia, ktorá je jediná v štáte, si nárokuje priznanie odškodného. K akej nemajetkovej ujme však došlo? Keďže takáto inštitúcia alebo monopol je bez konkurencie a nikto z občanov nemá na výber. O to viac musia byť takéto organizácie a inštitúcie pod dohľadom médií a zniesť kritické skúmanie ich rozhodnutí. Od súdov by sme očakávali, že tieto prípady veľmi starostlivo a pozorne posúdia.
Po tom, čo sa vodárenská spoločnosť odvolala, Najvyšší súd rozhodol tak, že pôvodné rozhodnutie zrušil, vrátil ho Krajskému súdu Košice s tým, že má náležite odôvodniť, prečo žalobu proti vydavateľovi denníka Pravda zamietol. To krajský súd neurobil. Prijal opačné stanovisko v neprospech Pravdy. Treba povedať, že o celej veci už rozhodoval senát v inom zložení.
Jeho členom sa stal sudca, ktorý vedie svoj vlastný súdny spor s vydavateľom denníka Pravda o ochranu osobnosti, kde žiada veľmi vysokú sumu. A o tom, že tento sudca mal byť vylúčený pre zaujatosť, snáď nikto nepochybuje. Pri tomto rozhodnutí neboli osvietení sudcovia, nie je z neho nijaké poučenie, len ďalšie pochybnosti.