Na úrovni Európskej únie bola výsledkom tzv. Lisabonská stratégia. Politickí lídri sa na jednom zo svojich pravidelných stretnutí rozhodli, že prijmú hospodársky plán na roky 2000 až 2010. Zámerom bolo „spraviť z Európy najkonkurencieschopnejšiu znalostnú ekonomiku sveta“.
Plán veľmi nefungoval. Väčšinu cieľov, ktoré schválili, sa nepodarilo dosiahnuť. Predovšetkým sa vôbec nezvýšili výdavky na výskum a vývoj. To bol pritom ústredný zámer celej stratégie.
Zmenilo sa však niečo iné. Prišla hospodárska kríza a s ňou sa pomaly začali vytrácať protichodné porovnávania so Spojenými štátmi. Americká ekonomika prestala byť vzorom. Biely dom musel rozsiahlymi finančnými opatreniami zachraňovať krachujúce automobilky. Leteckému priemyslu zase výrazne pomohli masívne armádne objednávky. A, samozrejme, štát znárodnil mamutiu poisťovaciu spoločnosť AIG a bankám dal finančné injekcie, aké v histórii nemajú obdobu.
V skutočnosti boli porovnávania zavádzajúce už dávno. Američania mali vyšší hospodársky rast ako mnohé európske krajiny z veľkej časti jednoducho preto, lebo robia veci inak ako Európania. Obyvateľ USA nakupuje aj také tovary či služby, ktoré si Európan zaobstará netrhovo.
Triviálnym príkladom je varenie. Ak si Európan navarí doma, navyše z plodín z vlastnej záhrady, nemá to nijaký vplyv na hrubý domáci produkt. Ak si Američan kúpi v rýchlom občerstvení hamburger, prispel formálne k hospodárskemu rastu.O niečo nižšia nezamestnanosť je tiež ošemetný údaj. Veľa mladých chudobných Američanov v štatistikách nezamestnanosti nefiguruje, pretože sú buď vo väzení, alebo v armáde. V USA majú na počet obyvateľov viac väzňov, ako ktorákoľvek iná krajina.
A čo druhá strana sveta? Zožerie nás jedného dňa Čína? Jej hospodársky rozmach je nepochybne úchvatný, ale nebude trvať večne. Krajina má vážne sociálne problémy. Naráža tiež na problém s bezpečným prístupom ku kľúčovým surovinám. A najmä, bohaté sú mestá, nie obrovský vidiek. Pritom vláda sedí na obrovských devízových rezervách, pre ktoré nie je také ľahké nájsť efektívne uplatnenie.
Európska únia je najväčší trh sveta. Sofistikovaný trh. Veľa európskych strojárskych či chemických výrobkov nemá konkurenciu. Nehovoriac o všetkých možných druhoch luxusného tovaru, od drahého alkoholu po odevy či autá. A popri tom, ako sme výkonní, máme mimoriadne rozvinutú sociálnu či kultúrnu politiku.
Hlavný európsky problém spočíva v tom, aká otrávená je verejná sféra. Európa je masívnou konzumnou kultúrou. Konzumné hodnoty a klišé v skutočnosti často používajú aj aktivisti, ktorí sa chcú tváriť revolučne.
Ak Európu v nasledujúcich rokoch zaplavia malé sociálne revolúcie – štrajky a demonštrácie – kontinent to nikam neposunie. Európania musia prekonať kultúru dopytu a znovuobjaviť radosť z výziev. Vieru v seba. A vo svoj kontinent.