Vtedy boli hlavnou politickou premennou domáce pomery, kým svet naokolo ostával rovnaký. Teraz budeme potrebovať vládu do nepohody.
Politikom zatiaľ dobre slúžil recept, ktorý si osvojili počas ostatného desaťročia. Keďže Slovensko nemá veľa ľudí, ktorí by boli schopní a ochotní produktívne investovať, vláda sa snažila o investície zahraničné. Základom bola minimalistická štátna politika: nízke dane, nízke zadlženie a flexibilný pracovný trh. Tento model s menšími rozdielmi nasledovali pravicové strany aj Smer. Nebolo to bez dlhodobých dôsledkov. Narastali majetkové nerovnosti, ktoré zatiaľ zastierajú zlé štatistiky (slabo odrážajú nárast hodnoty majetku aj jeho skrývanie). A chýbalo investovanie do budúcnosti, najmä do vzdelania.
Teraz sa však vynoria problémy, ktoré budú páliť aj okamžite. Pri prípadnom poklese hospodárskeho rastu na nulu sa trvanie na princípoch minimálneho štátu rýchlo ukáže ako neudržateľné.
Zatiaľ je však výsledkom existujúceho myslenia to, že jedinou výraznou ekonomickou agendou politikov je tzv. dlhová brzda. Či, širšie, fiškálna ústava. Ide o módnu záležitosť, dlhovú brzdu odporúča nemecká vláda, zaviedlo ju Španielsko, silnú fiškálnu radu má Veľká Británia. Iniciatíva to nemusí byť nevyhnutne zlá. V optimálnom scenári by viedla k zriadeniu silnej analytickej jednotky a zavedeniu štátneho účtovníctva, ktoré by napríklad rozlišovalo medzi produktívnymi a neproduktívnymi výdavkami (tzv. kapitálové rozpočtovanie). To sa však dá aj bez novej legislatívy a navyše je isté, že politikov láka najmä symbolický limit na štátny dlh, lebo sa na tom lacno zbierajú body vo verejnej diskusii. Je úplne v poriadku, ak sa k tejto iniciatíve hlási pred voľbami Smer. Je to signál finančným trhom, na ktorých si vláda požičiava, že môžu čakať stabilitu. Po voľbách to však stratí význam, aj trhy sa budú pozerať na reálny vývoj a nič sa nestane, ak sa budúca vláda na túto iniciatívu postupne potichu „vykašle“.
Namiesto marketingových ťahov bude treba v prvom rade konečne upratať finančné toky v štáte. Veľa verejných aj súkromných peňazí sa stratí v deravom zdravotníctve. Máme zbytočne veľký druhý dôchodkový pilier. Daňový systém je zlý, najmä preto, že chýbajú efektívne majetkové dane. Ich nastavenie však nie je vôbec jednoduché, čo je aj jeden z dôvodov, prečo sa politici vždy radšej hrali s odvodmi a daňami z práce.
Vláda sa tak bude musieť učiť viac intervenovať v domácom prostredí. A zároveň konštruktívne prispievať do európskych diskusií. Až kontinent dorieši tzv. krízu eurozóny, čo je v skutočnosti boj o reštrukturalizáciu bankového sektora, začne sa konečne hovoriť aj o novej stratégii zamestnanosti a rastu. Spoločný lobing východoeurópskych krajín tu môže byť kľúčový. Podobne ako začatie oveľa dôslednejšieho využívania európskych peňazí.
Štát nemôže byť založený na pár makroekonomických pravidlách, z tých sa naozaj nenajeme. Potrebujeme efektívny mikromanažment. Ani Singapur, modla pravice, ani Smerom obdivované Švédsko nedosiahli svoju prosperitu tým, že si vládni predstavitelia pripli na chladničku lístoček „nezabudnúť: dostať sa na prvé miesto v rebríčku konkurencieschopnosti Svetovej banky“. Slovenské vlády doteraz boli v tomto rovnako posadnuté ako niekto, kto sústavne míňa voľný čas a peniaze na motivačné kurzy a knihy o tom, ako si zlepšiť život. Namiesto toho, aby reálne svoje schopnosti menil.