Keďže okrem oslabenej SNS lídri všetkých strán, ktoré sa prebojovali do parlamentu, spoluprácu s Ficom viac či menej rázne odmietli, najpravdepodobnejší je odchod Smeru do opozície. Vláda zostavená z SDKÚ, SaS, Mostu – Híd a KDH však bude mať len miernu väčšinu a oslabiť ju môžu programové a strategické nezhody.
Všetci proti jednému, jeden proti všetkým
Vo voľbách sa naplnil jeden z možných scenárov, podľa ktorého si síce Ficov Smer počas svojej vlády udržal dominanciu na našej politickej scéne, lenže dokázal to na úkor svojich koaličných partnerov, ktorí mu teraz budú chýbať pri pokuse zostaviť novú vládu. Ak pôjde Fico do opozície – a to sa podľa prejavov jeho oponentov počas volebnej noci zdá byť takmer isté – bude to najmä preto, lebo výrazne prepadla SNS a, čo je ešte dôležitejšie, pred bránami parlamentu po dvadsiatich rokoch v politike zostal Vladimír Mečiar so svojím HZDS. Bude to tiež preto, lebo Fico až príliš ochotne prijal hru, podľa ktorej stojí na scéne osamelý a proti všetkým.
Fico vo voľbách obhájil svoju stranu, pretože Smer získal o päť percent viac, než v roku 2006. Navyše, kým do volieb 2006 išiel z pohodlnej pozície opozičného lídra, do tohtoročných volieb vstupoval ako predseda vlády, ktorá sa vyznamenala korupčnými a klientelistickými škandálmi a počas ktorej zasiahla Slovensko hospodárska kríza s prudkým zvýšením nezamestnanosti a poklesom ekonomického výkonu krajiny.
Ficovmu Smeru sa zároveň po prvý raz podarilo vymaniť spod kliatby strany ktorá má vždy výrazne viac sympatizantov, než rozhodnutých voličov: posledné prieskumy volebných preferencií mu predpovedali prinajlepšom iba podobný zisk, ako dosiahol v roku 2006, čiže okolo 29 percent.
Smer mohol vyťažiť z predvolebnej kampane opozičných strán, ktorá mala predovšetkým v závere podobu „všetci proti jednému“, čo u mnohých voličov na Slovensku obvykle vyvoláva sympatie k napádanému politikovi – v tomto prípade ním bol Robert Fico. Zaúčinkovať však mohla aj jeho vlastná kampaň. Rozloženie hlasov ukazuje, že Smer získal výrazné percentá aj v okresoch, ktoré boli najviac zasiahnuté krízou. Voliči z rodín, ktorých členovia prišli počas Ficovej vlády o prácu, mohli voliť Smer zo strachu, že v prípade víťazstva pravice prídu aj o poslednú istotu akej – takej sociálnej záchrannej siete.
Maďarská karta zhorela
SNS Jána Slotu prepadla očividne kvôli korupčným škandálom, ktoré v jej podaní patrili počas uplynulých štyroch rokov k najväčším, aké Slovensko poznalo (predaj emisií). Dojem z týchto škandálov sa nacionalistom nepodarilo prebiť ani „maďarskou kartou“. Tá sa opäť dostala do hry po nástupe novej maďarskej vlády Viktora Orbána a vďaka jej neústretovým prvým krokom voči Slovensku, lenže tentoraz sa Slota nedokázal ako obvykle vmanévrovať do pozície „jedinej záruky proti maďarskému nebezpečenstvu“, pretože v tejto úlohe ho nahradil Fico.
Slotova strana, ktorú, keď nie je vo vláde, len máločo spája s ostatnými parlamentnými subjektmi (vrátane Smeru), bude pravdepodobne skúšať oživovať maďarskú kartu vďaka účasti Mostu – Híd Bélu Bugára v novej vláde. Pretože však do Národnej rady SR postúpila len tak – tak, a navyše Bugárov Most je výrazne jemnejšou alternatívou radikálnejšej SMK, SNS možno čakajú ďalšie otrasy a prípadné štiepenie.
Maďarská karta – v opačnom garde – nevyšla ani tradičnému Slotomu náprotivku, strane SMK Pála Csákyho. Kým Bugárov Most urobil všetko preto, aby ho voliči vnímali ako súčasť širokej alternatívy k Ficovi, SMK sa takmer výlučne sústredila na boj proti Bugárovi v okresoch s prevládajúcou maďarskou menšinou. A tak zatiaľ čo ani slovenský volič Mostu nemal dôvod k znepokojeniu ani po roztržke okolo dvojakého občianstva, Csákyho tvrdý postoj odradil aj mnohých maďarských voličov – tí si podľa všetkých dostupných prieskumov neželajú žiadnu konfrontáciu so slovenskou väčšinou.
Víťazstvo Bugára nad Csákym môže byť pikantné najmä pre súčasnú Budapešť. Tá sa netajila (a SMK to vo svojej kampani sama zdôrazňovala), že za svojho hlavného partnera na slovenskej scéne považuje SMK, namiesto „zmiešaného“ Mostu. Odchod SMK do mimoparlamentnej sféry je horkou pilulkou, ktorú bude teraz musieť Orbánova vláda stráviť.
Odchod silného muža
Veľký medzník ponovembrovej slovenskej politiky – odchod Vladimíra Mečiara z parlamentu (a možno už naozaj do politickej výslužby) – je spomedzi noviniek tou najmenej prekvapivou. Mečiarov koniec bol daný už pred ôsmimi či viac rokmi nástupom Fica na scénu. Bola to len otázka času, na ktorej už nemohlo nič zmeniť ani Mečiarovo posledné angažmán vo Ficovej vláde.
Pokus o prerod HZDS na akúsi stredovú stranu nemal väčšiu nádej na úspech. Tradičný Mečiarov volič podporoval HZDS predovšetkým kvôli osobe predsedu. Keby Mečiar odovzdal následníctvo na čele hnutia niekomu inému, spečatil by jeho osud už skôr, pretože jeho tradiční voliči by sa cítili zradení. A naopak, dokiaľ na čele HZDS zotrvával Mečiar, hnutie malo pramalú nádej získať významnejší počet nových, „štandardných“ voličov.
Čierny kôň – slabý článok v reťazi
Najväčším prekvapením tohtoročných volieb je úspech SaS Richarda Sulíka. Tá sa hneď na prvý pokus vyšplhala takmer na úroveň svojho najväčšieho partnera – rivala, SDKÚ. Sulík vďaka svojej neortodoxnej kampani zrejme silno bodoval u prvovoličov, prípadne mladých voličov. Niektoré prieskumy však ukazovali aj to, že SaS sa stala tohtoročnou „zberňou“ protestných hlasov z oboch strán spektra, vrátane Smeru či SNS, nielen SDKÚ.
V prípade, že vládu zostaví SDKÚ s KDH, Mostom a SaS, dá sa očakávať, že jej Achillovou pätou bude práve SaS – strana silného predsedu, podobná niekdajšej ANO televízneho magnáta Pavla Ruska, s programom roztriešteným medzi neoliberálne ekonomické prvky až po prvky pravicového populizmu. Naviac, SaS je strana, ktorej poslanecký klub budú tvoriť samí parlamentní nováčikovia. K tradičnej rivalite SDKÚ – KDH (ktorá ale môže byť v prípade tandemu Iveta Radičová – Ján Figeľ utlmená), tak v novej vláde pribudne ďalší neuralgický prvok. Keď Robert Fico v nedeľu skoro ráno hovoril o tom, že prípadná vláda pravice bude pre jeho Smer „cukríkom na tanieri“, mal na mysli určite predovšetkým toto.