V tejto súvislosti sa na slovensku považuje otázka o náboženskom vyznaní ako samozrejmá. Skutočnosť je však taká, že vo Francúzsku ju položili len raz, a to pri sčítaní v roku 1851, keď boli úrady súčasne zvedavé aj na telesné postihnutia a chronické choroby Francúzov. Druhýkrát si čosi podobné už nedovolili.
Ako to chápu v zahraničí
Ešte prísnejšie dodržujú odluku cirkvi od štátu a intímnosť viery v Boha Spojené štáty, kde sčítacie tlačivá nikdy nemali otázku o náboženstve a prípustné boli a dosiaľ sú iba otázky o etnickej príslušnosti. V 50. a 70. rokoch minulého storočia sa síce uvažovalo o užitočnosti informácií o náboženskej príslušnosti, ale požiadavka sa nepresadila. Odpovede sa totiž dajú získať aj iným spôsobom. Kongres vydal dokonca v roku 1976 zákon, ktorý zakazuje pri cenze otázku týkajúcu sa vierovyznania. Americkí biskupi to akceptovali, slovenskí by iste protestovali.
Pri sčítaniach ľudu vo Veľkej Británii, Kanade, Nemecku, Česku a iste aj inde sa síce kladie otázka o náboženstve, ale odpoveď na ňu býva dobrovoľná – ako jediná zo sčítacieho tlačiva. Napríklad vo Švajčiarsku pri poslednom sčítanína ňu aj neodpovedalo 4,33 percenta obyvateľov (11 % bolo bez vyznania, takže sa dosiahol bežný priemer okolo 15 % ateistov).
Smernice Európskej únie sa tejto citlivej otázke vyhýbajú a spomínajú náboženstvo len ako jeden z ukazovateľov etnickej príslušnosti. Neuvádzajú ho ako údaj, ktorý sa má pri cenze vo vyspelej modernej spoločnosti zisťovať. Celkom iná situácia vládne v Indii, ktorá má 1,2 miliardy obyvateľov. Pri sčítaní v roku 2001 sa zistilo, že na indickom subkontinente sa používa 6 661 materinských rečí a 2 800 náboženstiev. V tomto prípade majú všetky údaje celkom inú informačnú hodnotu, pretože úradom nahlásujú len okolo 60 percent narodení a úmrtí.
Zriedakavá príležitosť
Otázku týkajúcu sa náboženského vyznania považujem za vtieravú. Narušuje moje súkromie. Prinajmenšom si vyžaduje formálne uvedenie: „Ak dovolíte.“ Odpoveď na ňu závisí podľa okolností – tentoraz by som sa rozhodol: Áno, rád poviem pri májovom sčítaní obyvateľov, že som bez náboženského vyznania, lebo aj na Slovensku existujú ostrovy spoločnosti bez náboženského vyznania.
Koncom mája dostaneme zriedkavú príležitosť, keď má význam sa k tomu priznať a presviedčať aj priateľa, že nezáleží na tom, či bol kedysi pokrstený, ale na tom, ako teraz rozmýšľa v rozhodujúcich politických a spoločenských situáciách. Napríklad pri diskusiách o zmluvách s Vatikánom, o výhrade svedomia, o zákaze prerušenia tehotenstva, o predimplantačnej genetickej diagnostike, o využití kmeňových buniek na prípravu liečiv atď. Treba ukázať, že ak „bez vyznania“ bolo v roku 2001 iba 15 percent občanov SR, v skutočnosti je ich omnoho viac.
Ako sa do slovenského sčítacieho tlačiva dostalo 16 kresťanských cirkví plus židia a Bahájske spoločenstvo? Ako možno päť a pol miliónu ľuďom položiť otázku, či náhodou nie sú členmi Cirkvi československej husitskej, episkopálnej cirkvi, alebo iného náboženského spoločenstva? Veď to robí z akcie cenzu paródiu! Premúdri Angličania tých 16 veľkých aj malých cirkví nahnali do jedného košiara kresťanov. Pritom definícia kategórie náboženstvo býva v jednotlivých štátoch taká rozdielna, že medzinárodne platné kritériá na jeho jednotné spracovanie nie sú možné.