Čo by taký výbor robil? Čo by robil. Krátko, nadkonfesijne by meditoval. Nad Písmom svätým, a keby niekto chcel, tak hoci aj pod ním. A podľa Mikloška výsledky by sa dostavili, keďže „Duch Svätý si fúka kade chce“ a môže vraj zariadiť, aby bolo v parlamente menej invektív a viac konštruktívnej práce.
Výbor pre krátke nadkonfesijné meditácie by potreboval z bežných pravidiel iba jednu výnimku: nemal by stály počet členov. Pretože, uznajte, nie je možné predpovedať, kedy sa ktorému poslancovi zažiada trochu si uprostred ťažkého pracovného dňa pomeditovať. A potom, očistený na duchu, poďho s vervou do rokovacej sály schvaľovať zákony, do kuloárov lobovať alebo byť tým, u koho sa lobuje…
Už to namojdušu začína byť únavné. Slovenská republika sa neviaže na nijaké náboženstvo či ideológiu. Ak má niekto problém s pochopením tejto pasáže ústavy, nemá právo vnucovať svoje nepochopenie výkonnej či zákonodarnej zložke štátu, ktorý tú ústavu prijal. A ktorý ju vzýva natoľko okázalo, že jej venoval celý jeden štátny sviatok.
Nech sa každý modlí kedy chce a ku komu či čomu chce. V štáte, ktorý si hovorí sekulárny (pretože to je to, čo hovorí naša ústava) by sa však tieto veci nemali spájať s výkonom moci. Ani vtedy, keď sa pokrytecky halia do „nadkonfesijného“ hávu. Na veci totiž nič nezmení, či budú mať svoju vlastnú modlitebňu iba katolíci, iba evanjelici, mormóni či baptisti, alebo či budú mať všetci naraz jednu spoločnú.
Mikloškova predstava („Budeme tam volať katolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie“) je skrátka asi taká osvietená, ako keď manžel svojej manželke tvrdí, že je mimoriadne tolerantný, pretože ju predsa nenúti pozerať v televízii každý deň futbal – občas prepne aj na hokej či dokonca tenis.
Obyvatelia Slovenska neprispievajú na chod Úradu vlády preto, aby v tamojšej kaplnke ministri dumali nad nemravnosťou korupcie, krádeže, podvodu a lži. Ministrov si platíme preto, aby pracovali aj bez kradnutia, klamania a podvodov. A keď na pracovisku nemajú svoju modlitebňu šičky z Hencoviec, prečo by ju mali mať členovia nášho zákonodarného zboru? Možno keď sa poslanci svojou prácou zaslúžia o to, že tým šičkám bude ku šťastiu chýbať naozaj už len miestnosť, v ktorej by si počas obednej pauzy krátko, nadkonfesijne pomeditovali, bude sa dať hovoriť aj o duchovných potrebách či radovánkach Národnej rady. Možno.
Dovtedy? Dovtedy si želajme v parlamente silné žiarovky. Po rôznych výrokoch z minulého týždňa sa tam opäť akosi začína stmievať.