„Vy s vážnou tvárou mi budete hovoriť, že za tieto štyri roky tá vláda nemala problém s korupciou? Veď ste vymenili dvanásť členov vlády,“ vyčítala svojmu predchodcovi počas jednej vlaňajšej predvolebnej debaty. Keď bude chcieť Radičová náhodou raz tvrdiť, že jej vláda nemala problém s klientelizmom, bude sa jej dať priznať aspoň niečo podobné? Z jej kabinetu zatiaľ odchádzajú iba tí jeho členovia a úradníci, ktorí sami chcú, a iba vtedy, keď to sami uznajú za vhodné. Na viac premiérka nemá.
Šéf Daňového riaditeľstva Miroslav Mikulčík môže rozprávať o prieskumoch trhu možno raz vnúčatám na dobrú noc. Keď úrad narába s verejnými peniazmi, má to robiť transparentne. Nielen preto, lebo táto vláda používa slovo transparentnosť ako obušok na rozháňanie pochybností. Jednoducho preto, lebo sú to verejné peniaze, nie osobné fondy manažérov toho úradu. Keby mal Mikulčík doklady o štandardnom výbere, vytasil by sa s nimi už vo chvíli, keď o afére padla prvá zmienka. Teraz nech sa už radšej ani s ničím netasí.
Mikuláš Dzurinda môže koľko len chce používať svoje otrepané rečnícke maniere namiesto priamych odpovedí na otázky. Faktom je, že okruh ľudí, ktorí od neho ešte vôbec nejakú odpoveď čakajú, sa rokmi zúžil možno na nejaké jadro skalných. A tí zasa väčšinou žiadne odpovede ani nepotrebujú.
Koaliční partneri môžu do sýtosti vyjadrovať spokojnosť s tým, ako Radičová kauzu „vyriešila“. Nečudo. Veď SDKÚ zasa raz poskytla pekné alibi potentátom, pokladníkom a nominantom ostatných vládnych strán. Alibi znie: Zabudnite na sľuby. Dovolené sú „malé domov“ aj schránkové firmy. Akurát keď vás prichytia, tvárte sa urazene a milostivo pripusťte normálnu súťaž. A my vás potom pochválime – tak ako teraz vy nás.
Ivan Mikloš môže mlčať donekonečna. Je očividné, že keď Radičová tak razantne bráni stranícky kšeft a schránkovú firmu, nerobí to preto, že by jej učarovali osoby šéfov Daňového riaditeľstva a firmy Nitra invest. Robí to preto, lebo v tej chvíli je hovorkyňou niekoho iného. Silnejšieho, ako je ona.
A všetci politici, koľko ich len u nás je, sa môžu aj naďalej čudovať: „Hádam len nechcete, aby vtedy, keď sme pri moci, členovia našich strán nemohli dostávať verejné zákazky?“
Čo také tragické by sa stalo? Sú krajiny, kde si môžu dovoliť pripustiť malé množstvo alkoholu za volantom. Sú krajiny, kde to skrátka nejde inak, ako s nulovou toleranciou. Čo sa politickej korupcie a klientelizmu týka, čo myslíte, akým typom krajiny asi sme?
Za koho nás vlastne všetci tí potentáti, pokladníci a nominanti majú? Isté je iba jedno. Určite nás nemajú za ľudí s hrdosťou a pamäťou. To by sa totiž museli správať celkom inak.