Naozaj treba, aby školské vysvedčenia menej úspešných žiakov boli pravidelne sprevádzané strachom? Nezabúdajme, že vysvedčenie je hodnotiaca listina práce nielen žiaka, ale aj jeho rodičov. Známky na ňom sa nežrebujú večer pred dňom jeho odovzdávania, ale vznikajú na základe priebežného hodnotenia výkonov v jednotlivých predmetoch a po celý polrok sa zaznamenávajú do žiackej knižky. Z nej možno kedykoľvek získať celkom ľahko a rýchlo spoľahlivé informácie o aktuálnom hodnotení žiaka.
Na triednych „rodičkách“ si možno toto hodnotenie spresniť osobným rozhovorom s učiteľmi. Tak môžu rodičia vlastnou aktivitou celkom vylúčiť nepríjemné odhalenia o svojich potomkoch. Či sa nemilé prekvapenie pri čítaní vysvedčenia koná, alebo nie, závisí teda len a len od nepredstieraného záujmu rodičov.
Ak sme vysvedčením svojho dieťa sklamaní, spýtajme sa v prvom rade sami seba, či sme niečo nezanedbali a nedobré vysvedčenie vnímajme aj ako svoje vlastné rodičovské zlyhanie. Možno bude potom na mieste nie hnev, ale ospravedlnenie sa svojmu dieťaťu a priznanie, že sme vo svojej rodičovskej výchove pochybili. Nadávky, zauchá či lamentovanie „po kom je to dieťa“, nepomôžu. Iba dokazujú náš povrchný záujem o jeho výchovu. Pri čítaní vysvedčenia majme na pamäti aj prirodzené predpoklady svojho dieťaťa, jeho snahu a pracovitosť, hodnoťme aj podmienky, ktoré na prácu malo.
Väčšinu rodičov však tentoraz určite prekvapil nielen obsah, ale aj vzhľad vysvedčení, najmä prváckych a piatackých. Usilovní prváci, pravdaže, nedostanú usmiate slniečka či včielky, tak ako ich väčšina dostávala cez polrok. Aby sa neporušili pokyny vrchnosti, rodičom predložia pre nich málo hovoriace číslice. Dokonca aj z výchovy hudobnej, telesnej a výtvarnej. Ak sa vám mnohé na vysvedčeniach a spôsobe hodnotenia vašich detí nebude páčiť, nie ste sami. Ale neviňte za to učiteľov – tí, kým vysvedčenia napísali, vytrpeli si toho akurát dosť.
Poučenie ministerstva, ako postupovať pri polročnej klasifikácii a vypĺňaní vysvedčení, nadobudlo platnosť 13. januára. A k poučeniu dostávali ešte dodatočné pokyny, ako poučenie upraviť. V školách sa neskrývane hovorilo o chaose. Zato školský topmanažment dával ústami svojej (vý)hovorkyne na vedomie spokojnosť so sebou, vlastné pochybenie nepripúšťal. Asi mu je reálny život učiteľov, rodičov i detí príliš vzdialený.
Ani nekompetentnosť úradníkov, ani výchovné omyly rodičov by nemali čas vysvedčení pokaziť. Malo by to byť obdobie pokojného a rozvážneho hodnotenia bez zbytočných emócií a nič neriešiacich afektov. Dobré nech je ocenené a zo zlého sa pokúsme urobiť lepšie – to platí pre žiakov, rodičov, učiteľov aj pre tých, ktorí školstvo riadia.