Doteraz sa vlády pridržiavali návodu, že na krízu treba reagovať škrtmi, zničiť existujúce dlhy. Iba tak sa, aby sme použili typické klišé, „obnoví dôvera investorov“. Bolo to v súlade s jadrom ekonomickej ortodoxie.
Vlády podľa nej nie sú schopné čeliť demokratickému tlaku na krátkodobé stimulovanie rastu. To však môže priniesť dlhodobo negatívne dôsledky. Preto potrebujú kontrolu v podobe čo najviac liberalizovaných prúdov kapitálu. Kapitál v trhovej konkurencii vyberá dlhodobo dôveryhodnú vládnu politiku a investovaním jej dáva hlas.
No škrty nepriniesli zvýšenie produktívnych investícií. Už v marci uverejnil bruselský think tank CEPS výzvu vplyvného ekonóma Stefana Micossiho, aby EÚ začala zvažovať silné prorastové opatrenia. Na túto a ďalšie výzvy Európska komisia zareagovala prípravou „investičného paktu“, ktorý predstaví v júni. Tento inštrument pritom ide proti logike „fiškálneho paktu“, teda tvrdým rozpočtovým pravidlám, ktoré členské štáty schválili v marci.
Škrty sa prejedli aj voličom. V Holandsku sa pre ne pred pár týždňami rozpadla vláda. V Nemecku Merkelovej CDU minulú nedeľu dostala výprask vo voľbách v Severnom Porýní a Vestfálsku. Dosiahla najhorší výsledok v povojnovej histórii a ústredným motívom kampane boli práve škrty.
Nemci však už začali meniť kurz. Spolkový minister financií Wolfgang Schäuble potvrdil ochotu podporiť rast miezd a nemecká ústredná banka sa vyjadrila, že vyššia inflácia v krajine jej nebude prekážať.
Ďalším pilierom ortodoxie bola politická nezávislosť monetárnej politiky. V 90. rokoch minulého storočia vlády zúžili mandát centrálnych bánk na boj proti inflácii a posilnili ich nezávislosť. No napríklad denník Financial Times priniesol minulý týždeň komentár, ktorý 15 rokov nezávislosti Bank of England hodnotí veľmi skepticky.
Pritom britská ústredná banka patrí k tým, čo sa s konzervatívnym modelom (regulovať iba peňažnú zásobu) lúči najrýchlejšie. Jej výbor monetárnej politiky má dnes protiváhu v tzv. výbore finančnej politiky, ktorý má silné právomoci zasahovať do života bánk.
Ďalšou ranou ortodoxii je čerstvý článok v konzervatívnom týždenníku The Economist. Ten skončil s dlhoročnou podporou myšlienky, že kapitál sa nemá zdaňovať (iba príjem z neho). A obrátil kurz v prípade daní z dedičstva, proti ktorým tiež bojoval.
K tomu môžeme pridať vyjadrenie Jamieho Dimona, šéfa investičnej banky JPMorgan. Ten si v pondelok sypal popol na hlavu v súvislosti so šialenou stratou, ktorú banka utrpela. Povedal, že jeho predošlý boj proti zvýšenej bankovej regulácii nebol správny.
Pridajme vyhlásenia britského oceliara Lakšmího Mittala, že EÚ potrebuje program na podporu domácich produktov. Alebo snahu Európskej komisie obmedziť prístup na európsky trh firmám z krajín, ktoré obmedzujú európskych investorov. Nová diskusia nesie veľa rizík, nemusí viesť k lepšej politike. No začína prevládať presvedčenie, že staré recepty zlyhali určite.