Výber kandidáta sa premenil na nekonečný príbeh, ktorého finále je v nedohľadne, ale, paradoxne, môže prísť skoro kedykoľvek.
Voľby verejných činiteľov patrili v parlamente k poctivej rutine. Preto šokovalo demonštratívne porušenie zákonom prikázanej tajnosti hlasovania pri voľbe šéfa prokuratúry. Ústavný súd síce vyslovil porušenie práv Dobroslava Trnku a voľbu zrušil, ale už nemohol napraviť to, že nebol zvolený pravdepodobne pre porušenie tajnosti voľby.
Chytráctvo verzus dôveryhodnosť
Niekedy vtedy nastala situácia, v ktorej právne kroky neúspešného kandidáta prenášajú výber generálneho prokurátora z parlamentu na Ústavný súd. Balansovanie na hrane zákona pokračovalo, keď vtedajšia parlamentná väčšina zvolila Jozefa Čentéša v čase, kým ešte Národnej rade formálne nedoručili verejne známe predbežné opatrenie zakazujúce túto voľbu. Chytráctvo nikdy nezakladá dôveryhodnosť.
O túto funkciu sa uchádzalo niekoľko významných prokurátorov. Všetci vrátane spomenutej dvojice patria odborne k lepšej časti slovenského právnictva. Politická elita si uvedomila potrebu profesionálnych znalostí pre prácu na tomto poste.
Dejiny volieb hlavy prokuratúry sú už dosť bohaté na to, aby umožnili vznik legendy. Ústavný súd vraj 5. októbra 2011 potvrdil, že Čentéša 17. júna toho roku riadne zvolili za kandidáta na generálneho prokurátora. Ústavný súd 5. októbra prijal nález, ktorým potvrdil ústavnosť zmeny tajnej voľby niektorých verejných činiteľov na verejnú. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že voľba 17. júna bola tajná, čím rešpektovala účel jeho minulého predbežného opatrenia. V konaní o súlade právnych predpisov však nerozhodoval o ústavnosti voľby.
Z desiatich alebo jedenástich konaní súvisiacich s voľbou generálneho prokurátora sa to asi najviac dotklo ústavnosti zvolenia Čentéša, ale ani tu Ústavný súd nerozhodol o jej ústavnosti, lebo o nej nekonal. Môže tak ale urobiť v budúcnosti.
Výklad Ústavy SR
Pozornosť si zaslúži právny názor, že výklad Ústavy SR podaný Ústavným súdom sa netýka veci, z ktorej vznikol, čiže v danom prípade možnosti prezidenta nevymenovať Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, ale len budúcich rovnakých situácií. Jeho oporou je asi posledná veta čl. 128 Ústavy SR: „Výklad je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.“
Dávnejšie sa však súd v Košiciach vyslovil, že „nielen pre účastníkov konania – pre tých prirodzene predovšetkým – rieši Ústavný súd výkladom už ten spor, ktorého vznik bol podmienkou konania pred Ústavným súdom“. To v spojení s uvedenou vetou znamená, že výklad ústavy je záväzný najmä v prípade, kde vznikol, no bude ho treba rešpektovať aj pri budúcich vymenovaniach šéfa prokuratúry.
Ivan Gašparovič 28. decembra 2012 oznámil predsedovi parlamentu, že nevymenuje Čentéša za generálneho prokurátora. Dôvody jeho rozhodnutia sa stali predmetom kritiky, ale mimo internetu sú neprístupné. S nevyhnutným zjednodušením sa dajú zhrnúť takto: 1. Voľba bola nekorektná. 2. Kandidát sa na tejto nekorektnosti vedome zúčastnil. 3. Kandidát vymazal z počítača a skartoval písomný záznam politicky citlivej výpovede poslanca Igora Matoviča. Zodpovednosť za to sa pokúsil zvaliť na administratívnu pracovníčku.
Naznačené dôvody podľa mojej mienky zodpovedajú výkladu ústavy z pera väčšiny Ústavného súdu, lebo ide o verejne známe skutočnosti a prinajmenej dve sa týkajú osoby kandidáta. Všetky sú významné pre jeho vhodnosť na post hlavy prokuratúry. Rozhodne však Ústavný súd.
Bezprecedentný návrh
Nevymenovaný kandidát podal ústavnú sťažnosť a v jej rámci sa domáha aj predbežného opatrenia, ktoré by parlamentu zakázalo ďalšiu voľbu kandidáta na tento post do rozhodnutia o jeho veci. Následne namietol dvoch sudcov z trojčlenného senátu, ktorý mal o jeho sťažnosti rozhodnúť. To signalizuje dlhšie konanie.
Keď v minulosti prezident dva razy nevyhovel personálnym návrhom vlády a parlamentu, tak prevážil nevšímavý súhlas. Rozhodnutie hlavy štátu nevymenovať Čentéša však vyvolalo ostrú reakciu opozície, ktorá našla zjednocujúcu tému. Pokúsila sa zvolať mimoriadnu schôdzu Národnej rady a na ňu pozvať či skôr predvolať prezidenta, aby vysvetlil svoje rozhodnutie a vypočul si pripravené odsudzujúce uznesenie.
Prezident podľa právnej úpravy vždy môže, ale nemusí prísť do Národnej rady. Po neúspechu snahy o mimoriadnu schôdzu opozícia podala bezprecedentný návrh na obžalobu Ivana Gašparoviča pre údajné úmyselné porušenie Ústavy SR. Ani dôkladnosť a profesionálnosť jeho spracovania nezakryjú propagačný zámer viditeľne zaujať stanovisko.
Nemecký štátovedec Georg Jellinek ešte v predminulom storočí napísal: „Politicky nemožné nemôže byť predmetom vážneho právnického uvažovania.“ Na obžalobu hlavy štátu treba v parlamente prinajmenšom 90 hlasov, ktoré opozícia nemá a vie, že ich nezíska. Téma však pritiahne masmédiá.
Vládna väčšina a opozícia
Postup prezidenta, spočívajúci v čakaní na výsledok relevantných konaní pred Ústavným súdom a v následnom rozhodnutí, ktoré nadväzuje na ním podaný výklad ústavy, neumožňuje rozumný záver, že úmyselne porušil základný zákon nášho štátu.
Úsilie vládnej väčšiny o zvolenie nového generálneho prokurátora je zatiaľ neúspešné. Osoba navrhnutá prokurátorskou samosprávou sa totiž nechce rozhodnúť, kým Ústavný súd aspoň neodmietne návrh predbežného opatrenia, ktorý túto voľbu zakazuje. Dosiaľ Smer nepresadzuje svojho „straníckeho“ kandidáta.
Zdá sa, že opozícia nie je naklonená personálnemu kompromisu. Možno jej už vyhovuje nekonečnosť príbehu, ktorý sama začala. Dobre, že Generálnu prokuratúru dokážu normálne viesť námestníci neexistujúceho generálneho prokurátora na čele s prvým z nich Ladislavom Tichým.