Už pred vypuknutím krízy táto pobaltská republika vystupovala ako hrdina z neoliberálnej rozprávky. Ale takmer vôbec sa nespomínal mimoriadne prudký pokles hrubého domáceho produktu (HDP) ani rozsiahla deindustrializácia. Prílev zahraničného kapitálu nafúkol obrovskú úverovú a realitnú bublinu. Domácnosti si brali úvery predovšetkým v zahraničnej mene (vyše 80 percent), hoci zarábali v latoch.
V dôsledku mohutného devízového dlhu sa banky a stredná trieda stali veľmi zraniteľnými voči devalvácii meny. Jej nadhodnotenie sa vinou slabého priemyslu ukázalo problematické. Dovoz výrazne prevýšil vývoz. Deficit bežného účtu a zahraničný dlh prudko stúpli.
Lotyšsko bolo jednou z prvých európskych krajín, ktoré zasiahla recesia. Zmenšujúci sa prílev zahraničného kapitálu viedol k zrúteniu „vzorového“ rastového modelu. Počas krízy sa ekonomika oslabila o vyše 20 percent. Recesia pokračovala do roku 2010, keď HDP ledva prekročil úroveň z roku 1990. Cykly vzostupu a pádu neoliberálneho vývoja mali za následok dve stratené desaťročia.
Úsporné opatrenia, ktoré v Rige prijali ako súčasť programu Medzinárodného menového fondu a Európskej únie, boli veľmi tvrdé: zníženie miezd, hromadné prepúšťania vo verejnom sektore, masívne obmedzenie sociálnych služieb, najmä na vidieku. Ich cieľom bolo znížiť domácu spotrebu a dovoz a tým aj schodok bežného účtu a obmedziť požičiavanie si zvonka. Deficit sa skutočne dočasne zmenil na prebytok, čo umožnilo predísť devalvácii meny. Vyšlo sa tak v ústrety najmä švédskym bankám, ktoré ovládajú lotyšský bankový sektor. Slabiny výrobných odvetví a štrukturálne problémy sa však vôbec neriešili.
Hlboká recesia negatívne vplývala na dlhovú situáciu. Podiel nevýhodných úverov prudko vzrástol zo 7,8 v decembri 2008 na 21,5 percenta v decembri 2010. V dôsledku chaosu vo finančnom sektore a recesii vyvolanej škrtmi sa verejný dlh zvýšil zo 7,8 na 39,9 percenta HDP a zahraničné zadlženie až na 165,6 percenta! Opätovným rastom HDP v rokoch 2011 a 2012 sa tieto ukazovatele mierne zlepšili, ale tím pracovníkov MMF nedávno skonštatoval, že „pre obrovskú výšku zahraničného dlhu je Lotyšsko ešte vždy náchylné na výkyvy dôvery“.
Škrty v školstve budú mať dlhodobý záporný vplyv na rast a konkurencieschopnosť. Napriek vonkajšej nerovnováhe, ktorá zasiahla ekonomiku, vláda má ešte stále v úmysle vstúpiť do eurozóny, v čom ju podporuje aj MMF. Tento fakt ignoruje lekcie zo stredomorských štátov, najmä Grécka, kde zavedenie eura vyústilo do dramatického zvýšenia schodku bežného účtu i zahraničného dlhu.
Hoci sa oficiálna miera nezamestnanosti znížila z 20 na 14 percent, je to vo veľkej miere dôsledkom masovej emigrácie (v uplynulom desaťročí takmer 10 % populácie). Mnohí ľudia bez práce nepoberajú sociálne dávky a mzdy sú mimoriadne nízke. Krajinu zasiahla chudoba. Podľa údajov Eurostatu vyše 30 percent obyvateľov trpí výrazným materiálnym nedostatkom. Lotyši skôr reagovali masovým odchodom z krajiny ako sociálnymi protestmi.
Neoliberáli vyzdvihujú občiansku poslušnosť ako kľúčový faktor úspešnej politiky úsporných opatrení. To je však viac ako pochybné. Zmena smerovania lotyšskej ekonomiky závisí od toho, či spoločnosť dá hlasnejšie najavo svoj nesúhlas.