Účet v banke mal vtedy iba málokto. Tajne pripravená peňažná reforma bola do poslednej chvíle vyjadreniami najvyšších predstaviteľov krajiny spochybňovaná ako fáma. Prezident ČSR Antonín Zápotocký ešte 29. mája v snahe upokojiť situáciu vyhlásil, že obavy o pevnosť meny sú neopodstatnené, hoci vedel, že na druhý deň po oznámení peňažnej reformy za rovnaké tovary a služby zaplatia občania až desaťnásobne viac! Peniaze sa totiž vymieňali odstupňovane podľa výšky úspor na občana v pomere 1:5 (do 5 000 Kčs), zvyšok podľa objemu vymenených peňazí až v pomere 1:50. Mnoho ľudí sa bálo vymieňať väčšie sumy, pretože by vzbudili podozrenie, že ich nadobudli nelegálne.
Frustrovaným obyvateľom vláda zdôvodňovala prepadnutie meny vykrútením krku pozostatkom buržoázie, kulakov a šmelinárov, ktorí využívali rozdielne ceny na voľnom a viazanom trhu. Poškodení však boli aj chudobní, pretože ich pôžičky sa vymieňali v pomere 1:5, ale hotovosť uschovaná doma pre prípad, že by sa im v obchode podarilo kúpiť úzkoprofilový tovar, im štátna sporiteľňa vymenila 1:50.
Šok z výmeny peňazí prenasledoval ľudí počas celej doby pokračovania reálneho socializmu, počas ktorého nebola mena voľne zameniteľná za iné meny, čo pomáhalo vekslákom a pokračovaniu rozmachu čierneho obchodu.
Tridsiateho mája 1953 zároveň prepadli štátne dlhopisy ČSR, ale aj životné poistky spred roka 1945, rovnako ako všetky úspory obyvateľstva zmrazené v roku 1945 na tzv. viazaných vkladoch. Peňažná reforma znamenala vlastne štátny bankrot plánovanej ekonomiky, neschopnej vyrovnať sa slušným spôsobom s predajom vybraných tovarov za dvojaké ceny (na lístky a na voľno), s masívnym budovaním ťažkého priemyslu bez ohľadu na možnosti ekonomiky a zanedbávanie zásobovania domáceho trhu požadovanými tovarmi. Štát zároveň nemal ochotu devalvovať svoju menu, hoci kurz dolára bol na čierno až desaťnásobne vyšší ako v banke…
Krach meny v roku 1953, iba osem rokov po predchádzajúcom zoštátnení úspor obyvateľstva pri povinnom uložení vojnovej meny na viazané vklady, bol pre obyvateľov prekvapením, ktoré pripomína podobný osud obyvateľov dnešnej KĽDR. V Severnej Kórei menu peňazí za posledné desaťročia zažili viackrát. Peniaze totiž všade na svete vznikajú ako dlh, a preto je pre neschopnú vládu výhodné z času na čas zbaviť sa meny na úkor majiteľov úspor.
Dnešná Európa si od roku 2013 po prepuknutí cyperskej bankovej krízy postupne osvojuje iné obete, ktoré majú prísť o peniaze, keď treba pomáhať hasiť problémy. Až 60 percent gréckeho dlhu pochádza z obrovských výdavkov na zbrojenie, ktoré nikomu v EÚ neprekážali, lebo zvyšovali zisky zbrojárskych koncernov v Nemecku, Francúzsku a USA. Na nezodpovedný hazard europolitikov voči Grécku doplatili banky, penzijné fondy a iní súkromní veritelia vynúteným zoškrtaním svojich pohľadávok z tamojších dlhopisov.
Padajúci domček z karát zasiahol nedávno nepoistených sporiteľov cyperských bánk. Väčšiu časť z nich tvoria pre zmenu menej informovaní ruskí zbohatlíci. Namiesto peňazí v dlhopisoch a depozitoch sa ich majetok premení na takmer bezcenné akcie bánk vyschnutého daňového raja.
Lúpež peňazí sa tak v 21. storočí v grécky hovoriacich krajinách v mnohých krokoch podobá scenáru z obdobia československej totality spred šiestich desaťročí.