Znovu sa tak potvrdilo, že nadmerné teoretizovanie a vytváranie prognóz o budúcnosti Blízkeho východu môže byť nezriedka veľmi zavádzajúce.
Je pravda, že po ôsmich rokoch, keď pôsobil v tomto úrade Mahmúd Ahmadínedžád, by hádam akýkoľvek jeho nástupca mal predstavovať isté zlepšenie imidžu Iránu. Ahmadínedžád svoje prezidentovania naozaj viac ako bohato využil na zahraničnopolitické provokácie skutočne všetkého druhu. Aj tak je však zaujímavé, že zo šestice kandidátov, ktorí sa napokon uchádzali o prezidentské kreslo, bol zvolený práve ten najumiernenejší – klerik Hassan Ruhání.
Pred voľbami v roku 2009, keď znovu – druhý raz kandidoval do tejto štátnej funkcie Ahmadínedžád, totiž došlo v krajine k masovým nepokojom, ktoré sa začali označovať ako zelená revolúcia. To následne viedlo k tomu, že režim odštartoval rozsiahle represie a dôrazne potlačil toto opozičné hnutie. Ruhání má však k „zeleným“ pomerne blízko a je tiež chránencom dvoch bývalých prezidentov, ktorých všeobecne a dlhodobo považujú za reformistov – Mohamada Chátamího a Akbara Hášimí Rafsandžáního.
Úrad rezidenta je síce v Iráne vplyvná funkcia, no netreba ju preceňovať. Rozhodujúce slovo v politike islamskej republiky totiž nemá on, ale osoba, ktorá nesie titul rahbar – najvyšší duchovný vodca Iránu. Toho v zložitom politickom systéme postavili nad všetky inštitúcie, vrátane priamo voleného prezidenta.
Túto skutočnosť často nereflektujú západní komentátori, keď prikladajú úradu iránskeho prezidenta až priveľkú dôležitosť. Tak to bolo napokon i pri posudzovaní Ahmadínedžáda a rovnako je možné, že aj nádeje, ktoré sa dnes sústreďujú na Ruháního, sú trochu nadnesené. Pre mnohých Európanov a Američanov musí byť pomerne prekvapujúci fakt, že za „reformistu“ môžu v Iráne pokladať aj šiitského duchovného. Podľa západného uvažovania je predsa oveľa logickejšie, že nositeľom myšlienky slobody a ľudských práv musí byť svetský politiky, a nie moslimský duchovný…
Ako však konštatuje v jednej zo svojich kníh Robert Baer, najskúsenejší agent CIA, ktorého kedy Američania na Blízkom východe mali: „Západniari majú tendenciu pričasto vidieť iba turban, nie však už mozog, ktorý sa skrýva pod ním.“
Irán je nesmierne komplikovaná krajina a pochopiť napríklad logiku fungovania tamojšej politiky robí často problémy aj samotným Iráncom. Predstavme si len, že napríklad jeden z najrenomovanejších iránskych ajatolláhov – Husajn Alí Montazerí, ktorého si vodca iránskej revolúcie z roku 1979 ajatolláh Chomejní sám zvolil za svojho nástupcu, bol pre kritiku islamskej republiky nástupníctva pozbavený (opäť Chomejním) a uvrhnutý do domáceho väzenia. Stal sa z neho vlastne disident a niektorých jeho nasledovníkov dokonca popravili.
Iní duchovní sa stavali tiež kriticky k režimu, počínali si však diplomatickejšie, takže mohli v politike zostať a dosiahnuť v nej dôležité pozície. Práve do tejto skupiny patria osobnosti, ako je Chátamí, Rafsandžání a zrejme i Ruhání.
Teraz nezostáva nič iné, ako počkať, kým nastúpi v auguste nový prezident do úradu a či nájde dosť odvahy a podpory na to, aby prešiel od slov k činom.