Predmetom verejného záujmu je spôsob, ako sa budú riešiť aplikačné problémy prokuratúr a kroky, ktoré by viedli k zvýšeniu autority prokuratúr a prokurátorov.
Ústavný súd už dávnejšie judikoval, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, pričom z Ústavy SR nevyplýva pre prokuratúru funkčný znak nezávislosti. Má to logiku, pretože trestná politika štátu je len jedna, podobne aj uplatňovanie opatrení v boji so zločinnosťou. Prokuratúra by mala byť oddelená od výkonnej moci a v tomto vzťahu musí disponovať samostatnosťou.
Zmena nastala aj v ústavnom postavení prokuratúry, ktorá sa definuje ako kontrolný orgán ochrany práva a zaraďuje sa do výkonu súdnej spravodlivosti.
Ako ďalej? Prednostne treba stanoviť stratégiu a programové priority v určených časových horizontoch s prijímaním a uplatňovaním európskych opatrení v praxi (drogy, obchodovanie s ľuďmi, detská pornografia, organizovaný cezhraničný zločin, korupcia, extrémizmus, terorizmus). Nemôže nastať situácia, že Rada prokurátorov SR skonštatuje, že „úlohy určené generálnym prokurátorom pre trestný a netrestný úsek neodzrkadľujú skutočné problémy prokuratúr“ (úlohy na rok 2011).
Efektívne napredovanie prokuratúr treba uskutočňovať prostredníctvom zvýšenia autority tých okresných, ktoré sú základným článkom a barometrom profesionality. Ide o riešenie aplikačných problémov, napríklad zavinených prieťahov v prípravnom konaní, chýb vo väzobných trestných veciach, prieťahov v znaleckom dokazovaní, procesných nedostatkov vo viacerých meritórnych rozhodnutiach, pomalosť pri osvojovaní si kontradiktórnosti trestného konania, súčinnostných vzťahoch a pod.
Súhlasím s výhradami niektorých odborníkov o spochybňujúcom až arbitrárnom, teda svojvoľnom Príkaze generálneho prokurátora SR č. 7/2009 o vytvorení odboru osobitného určenia. Podľa neho si generálny prokurátor môže podľa vlastnej úvahy (!), vyberať akúkoľvek individuálnu trestnú kauzu „najmä vo veciach obzvlášť závažnej trestnej činnosti“.
Osem osobitných prokurátorov má vykonávať „dozor v predsúdnom konaní, v konaní pred súdom, vo vykonávacom konaní“, čo evokuje známky „osobitnej“ starostlivosti, účelovosti a porušenie princípu rovnosti zbraní. Ilustračne môže poslúžiť kauza Hedvigy Malinovej. Súhrnne: generálny prokurátor má právomoc riadiť a kontrolovať činnosť všetkých prokuratúr. Jeho pôsobnosť sa určuje taxatívne a nemôže si prisvojiť osobitnú, špeciálnu dozornú právomoc v konkrétnych trestných veciach. Právny status príkazu nemožno určovať od všeobecného ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorým šéf prokuratúry má právo okrem iného vydávať aj pokyny.
Formálna (všeobecná) možnosť vydávania pokynov po obsahovej stránke vytvorila tzv. pohotovostnú kompetenciu generálneho prokurátora nad rámec jeho taxatívne vymedzenej pôsobnosti. Takýto nezákonný príkaz treba bezodkladne zrušiť.
V neposlednom rade treba upozorniť aj na dlhoročnú absenciu poradných orgánov generálneho prokurátora. Ide o činnosť kolégia (experti z trestného a občianskeho práva) a o komisii pre vzdelávanie, boj proti korupcii a na spracovanie etického kódexu.
Z hľadiska budúcnosti odkazujem na analytické materiály Benátskej komisie Rady Európy, ktoré zdôrazňujú, že hlavnou úlohou prokuratúry je „zastupovať záujmy štátu v trestnej oblasti“. V tej netrestnej komisia vymedzuje činnosť iba na zastupovanie finančných záujmov štátu, kde sa nedá očakávať konflikt záujmov.