O vode a pýche

07.08.2013 22:00

Je to už vyše dvadsať rokov, čo ma šokoval prvý pohľad z múru na dno budovanej gabčíkovskej priehrady. Jazdili tam malé tatrovky a stavbári mi pripomínali iba hmýriace sa bodky.

Ale aj ostrieľaní novinári ostali šokovaní, no z následnej tlačovky, počas ktorej na nás bohorovní zástancovia vodného diela hulákali, ako si vôbec dovoľujeme kritizovať takú skvelú vec.

Bola jar 1989 a my sme sa iba pýtali na plánovanú priehradu v CHKO na rieke Berounke, proti čomu vtedy masívne protestovali nielen ochranári, ale aj renomovaní vedci. Priehradu tam našťastie nepostavili doteraz, Gabčíkovo sa v 90. rokoch dokončilo. No dosiaľ si jasne spomínam na tú tlačovku ako na obraz obrovskej pýchy a zlosti projektantov a funkcionárov, ktorí nepripustili ani jedinú spochybňujúcu otázku.

Preto pri počutí suverénneho vyjadrenia súčasného hovorcu ministerstva hospodárstva, že vodné dielo medzi Pečenským lesom, ostrovom Sihoť a Karlovoveskou zátokou sa začne stavať do piatich rokov, ma zamrazilo.

Myšlienka priehrady v týchto miestach nie je nová. Objavuje sa prinajmenšom od polovice 70. rokov minulého storočia a vždy akoby bolo treba nájsť oficiálne dôvody, prečo ju bezpodmienečne a strategicky potrebujeme.

Lenže doba sa zmenila a prinajmenšom prístup k informáciám je pre občanov ľahší ako za socializmu. Viac je aj tých, čo sa zaujímajú o veci verejné a kladú fundované otázky. Neprislúcha mi odborne hodnotiť pozitíva a negatíva Gabčíkova a iných vodných diel, no pri študovaní názorov profesionálov z rôznych odborov nie je ťažké zistiť, že hodnotenia dôsledkov týchto stavieb nie sú iba pozitívne. Aj tieto názory treba zobrať do úvahy.

Rozhodovanie o takom veľkom projekte si vyžaduje čosi viac ako len nariadenie zhora, „lebo sme sa tak rozhodli“. Participácia a deliberácia sú nástrojom plánovania, pri ktorom sa môžu vyjadriť občania aj odborníci a hľadať alternatívne riešenia. Z vyjadrení hovorcu sme sa nedozvedeli nič o názore dotknutých mestských častí ani hlavného mesta. Znamená to, že boli z rozhodovania vynechané, že ich názor sa neberie do úvahy?

Začiatkom júna sme zorganizovali Urban Walk, vychádzku zameranú na participatívne plánovanie Karlovoveskej zátoky. Boli sme nadšení účasťou a nápadmi ľudí, ktorí zaujato diskutovali s hlavnou architektkou Bratislavy, environmentalis­tami, architektmi a miestnymi poslancami. Všetci chceli svojou troškou prispieť k tvorbe nového územného plánu v tejto krásnej časti nášho mesta, brali to veľmi poctivo.

Čo im teraz všetkým povedať? Odborníkom aj zaujatým občanom. Váš názor sa bude ignorovať? Nestarajte sa do vecí, ktorým nerozumiete? Hm. Vždy, keď sa stretnem so zaručenými riešeniami, ako „poručíme větru, dešti“, príde mi na um jediné: chýba tam pokora.

Počúvam občas názory, že Karlovoveskú zátoku si bránia pre seba len vodáci. Nie je to pravda, vodáci majú iba väčšiu pokoru, cit k vode a silám prírody. Je to už asi štyridsať rokov, čo som ako dieťa prvý raz sedela v kajaku. Odvtedy vždy, keď vyliezam z člna, ďakujem Dunaju (Hronu, moru…), že ma prijal a pustil.

Môj syn je vodný slalomár, vo veku, keď veľmi neuznáva autority. Pred troma dňami sa vrátil zo Slovinska, a keď som sa ho pýtala, aká bola voda na horskej rieke Soči, zhodnotil to stručne: „Parádna, ale mal som obrovský rešpekt.“

Keď 18-ročný vytrénovaný športovec cíti pred vodou pokoru, prečo ju necítia aj plánovači? Nemali by sme ich posadiť do kajaku a pustiť na Dunaj? Z vody totiž svet vyzerá celkom inak. Človek si lepšie uvedomí svoju nepatrnosť, aj to, že ísť silou proti vode sa nemusí vyplatiť. Ani proti občianskej sile.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku