Málokto bol ochotný brániť ho, ešte menej ľudí za ním v čase jeho pádu smútilo. Jeho dedičstvo je však nezvyčajne silné. A to nielen pre nostalgiu za časmi, ktoré sa nevrátia.
Napriek zmene ekonomických pravidiel, politického systému či geopolitickej príslušnosti krajiny pretrvávajú politické praktiky, zvyklosti a neformálne pravidlá hry, zdedené priamo z normalizačného obdobia, alebo etablované v dôsledku uplatňovania neoliberálneho modelu rozvoja. Rovnako ako v roku 1969 aj v súčasnosti prijíma väčšina občanov politické, ekonomické a sociálne zmeny pasívne. A to aj vtedy, keď sú v otvorenom rozpore s ich najvlastnejšími záujmami. Presvedčenie, že hlas občana môže zavážiť a ovplyvniť prijímané rozhodnutia, je zatiaľ stále slabšie ako pocit bezmocnosti.
Aj v súčasnosti hrá významnú úlohu v ovládaní občanov strach. Nejde ani tak o strach z priamych, násilných represálií, ktorý nezohrával dominantnú úlohu ani v 70. a 80. rokoch minulého storočia, ale o obavy existenčného charakteru, ktoré vyplývajú z vysokej nezamestnanosti. Namiesto kreativity a ambícií tak paradoxne aj mnohí zamestnávatelia v ére trhu uprednostňujú poslušných a priemerných zamestnancov. Pocit odcudzenia od vlastnej práce, charakteristický pre normalizačnú éru, zo spoločnosti teda nezmizol.
Kauzy, akými bola Gorila a ďalšie, zase posilňujú v ľuďoch pocity, že politické elity sú viac ako od voličov závislé od svojich sponzorov. Odcudzenie od politiky spochybňuje vieru v demokraciu. Ako potvrdzujú prieskumy verejnej mienky, ktoré uskutočnil Inštitút pre verejné otázky s maďarským think-tankom Political Capital, až takmer dve tretiny respondentov neveria, že je to vláda, ktorá v skutočnosti riadi Slovensko. Takéto nálady už otriasajú legitimitou existujúceho systému a vytvárajú priestor pre antisystémové sily, ktoré môžu byť aj protidemokratického charakteru.
Odcudzenie od politiky umocňuje aj vytrácajúci sa obsah verejného diskurzu. Priebeh volebných kampaní reflektuje z hľadiska potrieb voličov i regiónov okrajové témy. Hodnotová vyprázdnenosť politiky, ktorá rezignovala na hľadanie obsahovej alternatívy či vízie do budúcnosti, vedie k neideologickému pragmatizmu, príznačnému pre väčšinu politických lídrov.
Aj politické strany, ktoré sa definujú ako ideologické, v každodennej praxi postupujú skôr pragmaticky. Súčasné elity majú značný problém s pozitívnym definovaním vlastnej politiky. Normalizácia sa negatívne vymedzovala proti reformnému socializmu z roku 1968, súčasná volebná súťaž je tiež rámcovaná predovšetkým negatívne.
Po roku 1998 na politický úspech stačilo, že sa volebný líder nevolal Vladimír Mečiar či Robert Fico, alebo že nemal nič spoločné s pravicovým vládnym táborom. Paradoxne, aj Husákov režim svoju legitimitu zdôvodňoval politikou „menšieho zla“ v porovnaní s domnelou hrozbou biľakovských „radikálov“.
Pocity strachu, odcudzenia a vlastnej bezmocnosti zaháňajú ľudí, podobne ako v 70. a 80. rokoch, do súkromia. Otázky materiálneho zabezpečenia, ale často i jednoduchého prežitia pohlcujú podstatnú časť sociálnej energie natoľko, že sa vytráca priestor pre občiansku participáciu. Napriek oficiálne deklarovanej pluralite názorov vo verejnoprávnych médiách chýbala diskusia o takých závažných otázkach, ako napríklad dôchodková reforma alebo sociálne dôsledky ekonomických reforiem. Vytvoril sa partokratický systém, v ktorom si štátne funkcie a jednotlivé rezorty parcelujú stranícke elity a nimi reprezentované oligarchické klany. Samotné strany však majú len veľmi slabé zázemie v občianskej spoločnosti a sú silne centralizované.
Štruktúry občianskej spoločnosti alebo reprezentácie záujmov sa vnímajú ako nepriateľské, pokiaľ nie sú bezprostredne zviazané s vládnymi elitami a v lepšom prípade ich štátna moc ignoruje. Inštitút volebnej kaucie aj nevyhnutnosť desaťtisíc podpisov na registráciu novej politickej strany, ale aj slabnúca pluralita mediálneho trhu sú bariérami pre vznik takej politickej alternatívy, ktorá by nemala oligarchické zázemie.
Rovnako ako v minulosti aj súčasný systém vyvoláva zdanie svojej nemennosti a bezalternatívnosti. Na rozdiel od normalizačnej éry je však naozaj ťažké definovať takú systémovú alternatívu, ktorá by nebola len výrazom zúfalstva alebo nostalgie za zlatými časmi, ktoré sa nezvyknú vracať. Najväčšie zúfalstvo neraz spočíva v poznaní, že akúkoľvek zmenu môžeme dosiahnuť iba prelomením vlastnej pasivity a zápasom za vlastné záujmy aspoň tak, ako to dokážu občania v susednom Rakúsku, Česku či v Poľsku.