Ideologická manipulácia sa vždy usiluje vykresliť „odkaz SNP“ tak, akoby účastníci Povstania bojovali práve za ten aktuálny režim. Po roku 1948 bol význam Povstania interpretovaný tak, akoby to bola aktuálna verzia socializmu, o ktorú povstalci usilovali. Po roku 1989 sa podsúva, že to bolo kapitalistické Československo, o ktorého obnovenie im išlo. Teda systémový predchodca ponovembrového režimu. V oboch prípadoch je to okrášlené klišé o boji účastníkov za slobodu a demokraciu. Tá je vždy spájaná s tým aktuálne „správnym“ modelom.
Hoci idealizácia Sovietskeho zväzu bola v dobovej ľavici prítomná (podobne ako v súčasnosti dochádza k idealizácii USA), model nastúpený po roku 1948 nebol jej cieľom. Aj v jednom, aj v druhom prípade však išlo skôr o prenesenie si určitých ideálov na dobovo populárnu veľmoc ako o stotožnenie sa s reálnym systémom.
Na druhej strane všetky politické sily „hlásiace sa k demokracii“, ktoré vystúpili v SNP proti fašizmu, sa fakticky prihlásili k socializmu. Tento fakt bol oficializovaný hneď po oslobodení v Košickom vládnom programe, kde bola naša republika zadefinovaná ako ľudovodemokratický štát. Diskusia sa viedla o tom, aká forma, ale nie či socializmus. Či sa to niekomu páči, alebo nie, v 40. rokoch bol populárny socializmus. Tak ako po roku 1989 liberálny kapitalizmus. Práve s touto doktrínou boli asociované i vznešené ideály o slobode a demokracii.
Sofistikovanejšie ideologické manipulácie uznávajú, že z odstupu desiatok rokov je už nereálne vkladať účastníkom SNP také ideové pozadie, aké by sa aspoň oficiálne hodilo dnes. Prispôsobujú však historický odkaz inak: Keď už musíme uznať, že ideológie, ktoré boli populárne u účastníkov historickej udalosti, boli iné ako tá naša, nuž interpretujme to aspoň tak, že aj motivácie účastníkov boli iné, nie také vznešené ako tie naše. Pretože vznešené motivácie sú predsa spojené len s našou – úplne originálnou – doktrínou. Dobre teda, bojovali za inú doktrínu. Ale proti fašizmu v takom prípade vystúpili pod tlakom hrozných okolností preto, že sa im oplatilo bojovať „za tú o málo väčšiu mieru slobody, ktorú im poskytoval komunizmus v porovnaní s fašizmom“.
Okrem toho, že takéto klišé sú plné absurdných ideologických postulátov, zavádzajú aj historicky. Ľudia v 40. rokoch si do dobovo populárnej ideológie a vtedy ešte odhaleniami politickej reality nedotknutého vzoru v podobe ZSSR vkladali presne tie isté vznešené ideály o slobode a demokracii, aké napríklad generácia roku 1989 do vtedy obľúbenej doktríny a podobne „nepoškvrneného“ vzoru. V inej ideologickej farbe, ale rovnako nekriticky a s entuziazmom.
Realita je taká, že ľudia v SNP bojovali väčšinou za iné ideologické doktríny ako dnešný neo-liberalizmus. Na druhej strane to robili pod rovnakými, všeobecnými a vznešenými ideálmi, a rovnako možno naivne, ale poctivo, si svoje presvedčenie spájali s bojom za slobodu a demokraciu. A oslobodenie ľudí spod jarma útlaku okupačného, genocídneho režimu. V tomto smere ich presvedčenie nie je veľmi odlišné napríklad od názoru ešte dnes aktívnych účastníkov nedávnych historických udalostí. A azda ani v tom, že neskôr, idealizáciou svojho presvedčenia, často nesprávne vystúpili proti čomukoľvek, čo ideologicky nebolo v súlade s ním. Podstatný rozdiel je však vo veľkosti hrozby, proti ktorej vystúpili, a riziku, ktoré podstúpili. V obetiach, ktoré priniesli, a v tom, čo pre nás tým zachránili.
Kultúrna vyspelosť politického režimu tkvie aj v schopnosti nepodriaďovať aktuálnemu ideologickému cieľu úplne všetko. Vrátane interpretácie tých historických odkazov, ktoré majú pre politickú kultúru spoločnosti kľúčový význam. To sú odkazy, ktoré umožňujú politickému spoločenstvu – národu – prežiť. Nie som si istý, že naša dnešná politická kultúra je vyspelá.