Podobný vzostup je možné pozorovať na celom svete a už dnes sa považuje za celosvetovú epidémiu. Diabetes a obezita sú jednou zo zložiek celosvetovej krízy, ktorá sa dotýka ekonomiky všetkých štátov a osobitne rozvojových krajín. Pátranie po jej príčinách je v popredí pozornosti vedcov na celom svete. Definitívne sa však ukazuje, že tradičný spôsob, t.j. zníženie telesného pohybu za súčasného zvýšenia príjmu výživnej potravy, na vysvetlenie tejto epidémie nestačí.
Pozornosť sa preto zameriava na vysoké globálne znečistenie životného prostredia a potravinového reťazca pesticídmi a desiatkami ďalších toxických chemikálií, ktoré tu pred sto rokmi nebolo. Osobitne ide o tie látky, ktoré pôsobia ako tzv. endokrinné disruptory. Ich štruktúra im totiž umožňuje prenikať cez membránu buniek a v ich vnútri narúšať všetky možné funkcie skutočných hormónov. V súčasnosti sa následkom nových objavov spektrum týchto disruptorov významne rozširuje na akékoľvek lipofilné látky, ktoré sú schopné preniknúť cez bunkovú membránu a týmto spôsobom „pustiť“ do bunky aj iné toxické látky. Presvedčivým dôkazom týchto súvislostí je nedávno publikovaná mapa USA, kde jednotlivé oblasti pestovania bavlníka (bohato postrekované pesticídmi) sa stotožňujú so zvýšeným výskytom diabetu.
Na Slovensku máme vďaka tzv. environmentálnej nedbanlivosti minulého režimu vysoké znečistenie polychlórovanými bifenylmi (PCB) a pesticídmi prvej generácie (DDT a hexachlórbenzén, čiže HCB), čo sú perzistentné látky schopné zotrvať v životnom prostredí až niekoľko storočí. Okrem toho sa prenášajú cez placentu do krvi plodu a deti sa rodia s hladinou v krvi rovnako vysokou, ako má ich matka. Znečistenie prostredia však naďalej pokračuje používaním pesticídov novšej generácie. V rámci európskeho projektu sme v rokoch 2001–2005 vyšetrili vyše 2 000 dospelých, v krvi ktorých sa zistil nielen vysoko významný vzostup koncentrácie ukazovateľov obezity (cholesterolu, triglyceridov, celkového tuku a tiež tzv. indexu telesnej hmotnosti), ale aj ukazovateľov diabetu (glukózy a inzulínu), a to všetko úmerne stúpajúcim koncentráciám PCB a pesticídov hexachlórbenzénu a DDE (dichlórodietyl-dichlóroetylén – konečná forma premeny DDT) používaných u nás v nekontrolovaných množstvách. U mužov okrem iného pri ich vzostupe klesá aj hladina mužského hormónu testosterónu (to však nie je príčinou mužskej neplodnosti, ktorá vzniká iným spôsobom, aj keď tiež účinkom endokrinných disruptorov).
K masovému výskytu obezity a diabetu určite prispieva zníženie telesného pohybu za súčasného zvyšovania príjmu výživnej potravy, ukazuje sa však, že to nie je jediná a možno ani nie hlavná príčina. Dnes už mnohé práce poukazujú na veľmi významnú úlohu globálneho znečistenia potravinového reťazca chlórovanými endokrinnými disruptormi.
Čínsky profesor Hu v roku 2009 však predsa definoval možnosť účasti zvýšeného príjmu potravy na vzniku epidémie obezity a diabetu, najmä ak takémuto obdobiu predchádzalo dlhšie obdobie nedostatku, počas ktorého sa vytvoril „úsporný genotyp“ a takto sa organizmus naučil maximálne využívať aj minimálne množstvo potravy. Ak po takomto úspornom období príde dostatok alebo dokonca nadbytok potravy, obezita nedá na seba dlho čakať a diabetes ide s ňou ruka v ruke. Štúdia ukázala, že tí, ktorí sa narodili po rokoch tzv. veľkého skoku, ktorý v skutočnosti zapríčinil „veľký čínsky hladomor“ (1958–1961), ale potom v dospelosti mali bohatú „západnú stravu”, mali vyšší sklon k obezite ako tí, ktorí v dospelosti aj naďalej jedli skromnú čínsku stravu. Pomocou tejto hypotézy aj naďalej definuje mimoriadne vysoký vzostup obezity a diabetu vo viacerých súčasne ekonomicky prosperujúcich ázijských štátoch. Súčasný nástup tzv. celogenómových asociačných štúdií priniesol veľký pokrok pri identifikácii spoločných genetických variantov prispievajúcich ku vnímavosti na vznik diabetu.
Doteraz identifikované úseky genómu (tzv. lokusy) však nepostačujú na vysvetlenie etnických rozdielov v rizikách na vznik diabetu, napr. medzi ázijským a európskym obyvateľstvom. Veľké epidemiologické a klinické štúdie ukazujú, že vzniku cukrovky možno predchádzať úpravami stravy a životného štýlu, ale preniesť tieto opatrenia do každodenného života celých populácií by vyžadovalo široké zmeny v organizácii verejného života a systému zdravotnej starostlivosti, týkajúce sa fajčenia, požívania alkoholu, obsahu rafinovaných cukrov v potrave, a iných, čo však je v podmienkach života modernej slobodnej a všestranne pluralitnej spoločnosti jednoducho neuskutočniteľné.