O vládu, v ktorej budú záujmy štátu a občanov podriadené straníckym a osobným záujmom. Keďže spomínané strany potrebovali odstaviť od kormidla faktického víťaza volieb – Beppe Grilla a jeho Hnutie piatich hviezd, spojili sa, aby získali väčšinu, ktorá by im umožňovala vládnuť.
Výsledok činnosti tejto iba niekoľko mesiacov existujúcej vlády je však žalostný. Strany sa zmietajú vo vlastných problémoch, ktoré majú ďaleko od problémov bežných ľudí. Nezamestnanosť dosahuje čísla, aké krajina nezažila od druhej svetovej vojny, mladí sa stali stratenou generáciou a nevidia žiadnu perspektívu…
Demokratická strana, ktorá nechcela ostať v opozícii, sa neštítila ísť spoločne do vlády so stranou vtedy obvineného, dnes už odsúdeného bývalého viacnásobného premiéra Silvia Berlusconiho. Od začiatku bolo jednoznačné, že mediálny magnát bude predsedu vlády, ľavičiara Enrica Lettu, vydierať. A tak sa aj stalo.
Keď pred niekoľkými dňami Letta oznámil, že požiada o dôveru v senáte, Berlusconi sa mu rozhodol pomstiť – chcel dokázať svoju politickú silu a vládu potopiť. Donútil svojich ministrov, aby podali demisiu a ochromili tak činnosť Lettovho kabinetu. Berlusconi však očakával, že ho v páde vlády nebude podporovať len päť ministrov, ale celá strana.
Na jeho prekvapenie sa vnútri Ľudu slobody sformovala skupina „disidentov“, ktorí odmietli vysloviť vláde nedôveru. Výraz „disidenti“ však treba chápať v zmysle „oportunisti“ – inými slovami povedané, nechceli stratiť svoje pozície, ergo moc. Ich vysvetlenie, že uznávajú Berlusconiho ako človeka a politika, ale záujmy štátu sú pre nich prvoradé, vyznievajú smiešne. Isté je však to, že práve po týchto slovách expremiér cúvol a v obave zo svojej porážky oznámil, že vládu podporí, čo však nezabránilo avizovanému štiepeniu v tábore pravičiarov. V priebehu jedného doobedia zmenil Berlusconi svoj názor niekoľkokrát.
Dá sa táto situácia nazvať inak ako fraška? Jej tragickosť spočíva v tom, že Taliansko nie je v rukách občanov, ale úzkej skupiny ľudí, ktorá potápa loď. Je smutné, že celá činnosť vlády sa už niekoľko mesiacov krúti iba okolo Berlusconiho súdnych procesov a jeho politickej spôsobilosti. Keďže ho právoplatne odsúdili za daňové úniky, nemal by zastávať žiadne verejné funkcie a už vôbec nie byť lídrom strany, ktorá je súčasťou vládnej koalície.
Ako nedôveryhodný a nevyspytateľný aktér sa ukázal aj prezident Giorgio Napolitano. Práve on mal byť garantom rešpektovania ústavy, zákonov a morálky. Mimochodom, bol to práve Napolitano, ktorý od začiatku podporoval vznik vlády širokej dohody (aj s Berlusconim) pod rúškom ochrany spoločného dobra krajiny.
Riešením tejto frašky by boli nepochybne nové parlamentné voľby. Boli by odpoveďou na otázku, či občania súhlasia s „pravo-ľavou“ politikou, v ktorej hrá dominantnú úlohu odsúdenec Berlusconi. Obava, že by to obom zoskupeniam voliči zrátali, je však obrovská. Strata vládnych pozícií by totiž mohla do premiérskeho kresla poslať Grilla. A tak si radšej budú vládnuť spolu a arogantne sa vysmievať občanom do tváre. Samozrejme, len dovtedy, kým neprídu nové voľby.