Oceány v ohrození

Žalostný a rýchlo sa zhoršujúci stav oceánov je alarmujúci. Vyplýva to z novej správy, pod ktorú sa podpísali odborníci z Medzinárodného programu o stave oceánov (IPSO).

11.10.2013 22:00

Podobne ako Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) systematicky a žiaľ zbytočne upozorňuje na dôsledky klimatickej zmeny, tak aj táto zatiaľ menej známa organizácia dokumentuje neradostný vývoj svetových morí. Dlhoročná práca popredných morských biológov a oceánografov tentoraz vyústila do zatiaľ najrazantnejšieho varovania spojeného s výzvou čo najskôr konať. Správa IPSO ešte dôraznejšie než IPCC apeluje na celosvetové znižovanie emisií oxidu uhličitého (CO2). Inak masovému vymieraniu v oceánoch už nezabráni nik.

Rast koncentrácie CO2 znamená zvyšovanie kyslosti oceánov. To vieme už dlho. Miera, rýchlosť a dosahy tejto zmeny sú však „väčšie, rýchlejšie a naliehavejšie, ako sa doteraz myslelo“. Nenahraditeľné morské ekosystémy tak najviac trpia pre našu spoločnú ľahostajnosť. Oxid uhličitý pre ne vytvára smrteľnú trojkombináciu: okysľovanie, otepľovanie a pokles obsahu kyslíka. To všetko ešte komplikujú ďalšie stresy, spôsobené človekom, ako je nadmerný rybolov, znečistenie, či nadmerné množstvo živín.

Doteraz nás oceány veľmi účinne chránili pred otepľovaním, ktoré by bez nich postupovalo oveľa rýchlejšie. Lenže už aj im dochádzajú ochranné mechanizmy. Nárast kyslosti oceánov je dnes až desaťkrát rýchlejší ako kedykoľvek v posledných najmenej 300 miliónoch ro­kov.

Historické údaje hovoria, že doteraz najrýchlejší nárast kyslosti morskej vody spred 55 miliónov rokov sprevádzalo masové vymieranie života v oceánoch aj na kontinentoch. Bolo síce menej rozsiahle ako známejšie vymieranie pred 65 miliónmi rokov, keď si to odniesli najmä dinosaury, ale rovnako dramatické.

Prakticky všetky známe masové vymierania organizmov v minulosti sa spájali s niektorým zo symptómov, ktoré dnes v oceánoch pozorujeme všetky naraz. Neradostný stav je zjavne ešte oveľa horší ako už aj tak zlý stav našej atmosféry. Zrejme zásadným problémom je, že oba tieto základné systémy fungovania Zeme patria do spoločného vlastníctva ľudí, ktorí využívajú ich služby spoločne – niekto viac, iný menej. Teoreticky ich však vlastní každý, a zároveň nikto. Teda aj za ich stav sme zodpovední všetci, respektíve nikto.

Jav kolektívnej nezodpovednosti opísal už v 70. rokoch minulého storočia americký ekológ Garrett Hardin ako tragédiu spoločných statkov. Spočíva v tom, že ľudia, ktorí tieto statky obhospodarujú, sa snažia maximalizovať svoj zisk na úkor väčšiny, takže výsledkom je vyčerpanie zdrojov a ich znehodnotenie. Keď je tento ekosystém malý – ako napríklad spoločná pastvina – stačí na jeho zničenie niekoľko rokov. Ak je väčší, ako trebárs Veľkonočný ostrov, na jeho devastáciu treba niekoľko storočí. Otázka dnes znie: Ako dlho nám pri tomto prístupe vydrží Zem?

Najhoršie je, že pre tento typ problému nemáme poruke nijaké technologické riešenie. Ľudstvo ako celok má vo svojich génoch zakódované rýchle reakcie na okamžité a zjavné hrozby. Mozog lovca sa naučil, že je dôležité prežiť tento deň, a zajtra sa uvidí. Úpadok a vymieranie druhov v oceánoch, z ktorých sme väčšinu počas svojho života ani nevideli, preto nevnímame ako hrozbu hodnú serióznejšieho záujmu.

Ani politici nemusia na situáciu reagovať. Ak má niekto pocit, že okysľovanie oceánov je obrovský problém a treba s ním ihneď niečo robiť, musí sa cítiť medzi siedmimi miliardami ľudí bezmocne. Žiaľ, aj keby takéto alarmujúce správy popredných vedcov vychádzali každý deň, nič by to na stave vecí nezmenilo.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #klima #IPCC #oceány #oxid uhličitý #okysľovanie