Pritom však neuviedol druhú, nevyhnutnú časť tejto myšlienky: „Rovnako ako zmizne z povrchu zemského korupcia v stavebnom konaní.“
V tejto oblasti totiž nefunguje iba akási „obvyklá“ byrokracia, ale predovšetkým korupcia. V predloženom návrhu sa však ani medzi riadkami neobjavuje akákoľvek zmienka, ktorá by eliminovala súčasnú nepriaznivú atmosféru a prax korupcie či už na štátnych stavebných úradoch, alebo v samospráve najmä väčších obcí a mestských častí. V návrhu zákona sa nedočítate, ako by sa eldorádo takýchto nekalých praktík znieslo zo sveta.
Úspešnosť zámeru skvalitniť legislatívu v tomto ohľade závisí od toho, či sa v nej zakomponuje povinnosť stavebného úradu a starostu alebo primátora, aby v prípade žiadosti o stavebné povolenie alebo ohlásenia jednoduchej stavby striktne postupovali podľa litery zákona a nie podľa svojvôle.
Vo finálnej verzii tejto normy by sa mali detailne zapracovať chronologické povinnosti a zodpovednosť stavebných úradov a predstaviteľov samosprávy voči stavebníkom, ktoré by znemožňovali, aby ho „majitelia pečiatok“ hrubo porušovali a malo by sa funkcionárom vo verejnej správe odňať „božské právo“ bezhranične vydierať, šikanovať či nezákonne robiť príkoria stavebníkov.
Návrh zákona by sa bez zásadných úprav stal nevídaným prostriedkom na ďalšiu korupciu v slovenskom stavebníctve. Chýba v ňom civilizačná i demokratická filozofia tvorby tejto právnej normy, ako aj dodržiavanie základných ľudských práv: práva na bývanie a slobodného nakladania so svojím vlastníctvom. Bez toho by sa zákon z oblasti civilného práva svojou tvrdou represívnou filozofiou „potichu“ preradil do súčasti trestného práva.
Schválenie návrhu by prehĺbilo a rozšírilo špirálu korupcie v existujúcom politickom systéme. Ministerstvo ho síce predložilo na verejnú diskusiu, lebo zasahuje do najzákladnejších ľudských práv „na svojom si vybudovať svoje obydlie“, ale vo veľmi krátkom a navyše dovolenkovom období. A tak ani „mimoriadnymi schopnosťami“ obdarení úradníci nedokázali vierohodne zapracovať pripomienky do jeho finálnej podoby.
Vyzerá to skôr ako obyčajná fraška, v ktorej sa diskusia iba predstiera. Aj keď je samozrejmé, že zákon je určitý regulatív, neznamená to, že môže byť neústavným represívnym opatrením. Nepresadzuje to, čo hlása premiér Robert Fico – mravnosť myslenia a konania.
Je veľmi čudné, keď si pracovníci z ministerstva, ktorí asi nikdy nevideli favelu v Brazílii alebo slumy v mnohých veľkomestách v iných rozvojových krajinách, zaumienili postaviť koncepciu stavebného zákona na vytvorení možnosti „zákonne“ búrať rómske osady. Kde dajú potom bývať a žiť ich obyvateľov?
Návrh ignoruje princíp, že sa sloboda jednotlivca končí tam, kde jeho konanie začína obmedzovať slobodu niekoho druhého. Základom je, naopak, princíp viny. Každý, kto uvažuje niečo stavať, je automaticky vinníkom.
Zákon je akousi abstraktnou konštrukciou, pretože nikde neuvádza sankcie alebo postihy pre zamestnancov samosprávy a inštitúcií štátnej správy, ktorí aktívne pôsobia v stavebnom konaní, za to, že nezákonne šikanujú potenciálnych i reálnych stavebníkov.
Nechať potom rezortné ministerstvo pripravovať takú verziu stavebného zákona ako nejakú bleskovku, tak aby od korupcie úplne abstrahovala, sa potom javí buď ako úmysel prehĺbiť ešte viac korupciu na Slovensku, alebo ako ignorovanie jej vplyvu na životy našich občanov.