S týmto názorom nemožno súhlasiť. Naopak, novela rieši absurdnú situáciu pretrvávajúcu v školstve takmer dva roky. V zmysle zákona č.390/2011 viacerým univerzitám odňali právo zabezpečovať prípravu učiteľov odborných predmetov, pritom pre nich neexistuje iná možnosť nadobudnutia pedagogickej spôsobilosti.
Príprava učiteľov formou doplňujúceho pedagogického štúdia (DPŠ) pre inžinierov má na Slovensku polstoročnú tradíciu. Prečo až teraz začali pedagogické fakulty pociťovať konkurenciu? V praxi stredných škôl je absolútna prevaha učiteľov odborných predmetov, ktorí získali pedagogickú spôsobilosť formou DPŠ, pretože možnosti ich prípravy cez študijné programy učiteľstva profesijných odborných predmetov de¤facto neexistujú. Spomínaný zákon z roku 2011 zastavil kontinuitu prípravy týchto učiteľov tým, že umožnil získanie DPŠ iba na „učiteľských VŠ“ (pedagogických, filozofických, prírodovedeckých fakultách a pod.), aj to len k odborom, ktoré má daná škola akreditované.
Ktovie prečo sa umožnila aj príprava pedagogických zamestnancov stredných zdravotníckych a stredných odborných škôl bezpečnostných služieb bez nevyhnutnosti akreditácie? Absolventi ostatných škôl (pôdohospodárskych, ekonomických, technických a umeleckých) nemali kde získať pedagogickú spôsobilosť. Vysoké školy, ktoré formou DPŠ pripravovali učiteľov odborných predmetov, tradične nemajú akreditované učiteľské programy, a tým stratili právo organizovať tento typ štúdia.
Absurdný stav vznikol pod vplyvom snáh o úplné zrušenie DPŠ a jeho nahradenie neexistujúcimi študijnými programami. Tto sa tiež uskutočnili pod rúškom rozvojového projektu ministerstva školstva „Transformácia vysokoškolského vzdelávania učiteľov“ spolu so snahami o ucelené neštruktúrované učiteľské vzdelávanie. Autori pripúšťajú, že DPŠ "možno akceptovať maximálne v učiteľstve odborných predmetov, ktorými neprechádza dlhodobo väčšinová žiacka populácia… V žiadnom prípade to však nemožno akceptovať u učiteľov predmetov povinných pre všetkých žiakov niekedy až počas dvanástich rokov školskej dochádzky“.
Vyjadrenie je paradoxné, keďže vtedajšími zmenami v zákone dosiahli presný opak svojho tvrdenia, t.j. zastavenie možnosti dopĺňania si pedagogickej spôsobilosti učiteľov odborných predmetov a posilnenie postavenia „učiteľských fakúlt“ v organizovaní DPŠ pre neučiteľské odbory v rámci svojich fakúlt, ktoré v konečnom dôsledku vedú k získaniu kvalifikácie učiteľa všeobecnovzdelávacích predmetov. V tomto kontexte teda rozumieme obavám pred konkurenciou, keďže dva roky mali „učiteľské fakulty“ monopol.
Keďže zákon ukladá pedagogickému zamestnancovi povinnosť začať vzdelávanie na získanie pedagogickej spôsobilosti najneskôr do dvoch rokov od vzniku jeho pracovného pomeru, ale zmenou zákona si nemal kde doplniť kvalifikačný predpoklad a dostal sa do stavu hrozby straty zamestnania, bolo nevyhnutné riešiť ďalší problém.
Ak by si „učiteľské fakulty“ zachovali svoj monopol na DPŠ, ako by sa im podarilo zabezpečiť didaktické špecifiká výučby odborných predmetov? Existuje riziko, že po akreditovaní študijných odborov učiteľstvo profesijných predmetov si toto štúdium napr. na technických univerzitách budú vyberať študenti, ktorí si na samotné technické štúdium netrúfajú. Do akej miery z nich budú kvalitní učitelia odborných predmetov?
Kľúč ku kvalite prípravy učiteľov odborných predmetov nie je v nahradení DPŠ študijnými programami učiteľstva profesijných predmetov, ale v špecifikovaní, zjednotení, sprísnení požiadaviek, podmienok a kontrole poskytovania DPŠ. Súčasná úprava nie je dokonalá, ale rieši čiernu dieru v príprave učiteľov odborných predmetov. Transformačné snahy bez účasti dotknutých strán, bez sledovania verejnej mienky, bez transparentnosti, nie sú prínosom pre kvalitu vzdelávania.