Hoci má jeho politika obrovský vplyv na ostatné krajiny Európskej únie a na budúcnosť projektu integrácie Európy, únia sa v texte spomína len tak mimochodom.
V jednej z úvodných viet sa uvádza: „Nemecko dosiahlo taký hospodársky rozvoj ako sotva ktorýkoľvek iný štát v Európe.“ O niekoľko odsekov nižšie nájdeme krátke vyjadrenie, podľa ktorého sa „európska dlhová kríza ešte nevyriešila“. Z analytického a politického pohľadu to hovorí za všetko: celková ekonomická a politická kríza EÚ sa v politických diskusiách obmedzuje iba na „európsku dlhovú krízu“.
Jednou z príčin európskej hospodárskej krízy sú však odlišné modely hospodárskeho rozvoja v únii. Skupina kľúčových krajín okolo Nemecka sa pridržiava čisto exportne orientovaného modelu a presadzuje reštriktívnu mzdovú a sociálnu politiku, ktorá obmedzuje domáci trh a udržiava infláciu na mimoriadne nízkej úrovni. Tieto štáty dosiahli veľmi vysoké prebytky obchodnej bilancie a bežného účtu.
Prebytky bežného účtu Nemecka, Holandska a niektorých ďalších krajín sa odzrkadlili na náraste deficitov bežných účtov a zvýšením zahraničného, súkromného i verejného, zadlženia južnej a vo veľkej miere aj východnej Európy. Nemecký politický a ekonomický establišment nie je ochotný vidieť vzťah medzi nadbytkom na jednej a deficitom na druhej strane.
Po vypuknutí celosvetovej krízy boli nemecké, francúzske a britské banky čoraz menej ochotné financovať obchodné deficity juhoeurópskych krajín. Úrokové miery sa výrazne zvýšili. EÚ a Medzinárodný menový fond požadovali prísne úsporné opatrenia.
Zníženie miezd a sociálnych dávok bolo hlavným prvkom úsporných opatrení. Grécko, Portugalsko a Španielsko zasiahla hlboká recesia. S klesajúcim príjmami a HDP rapídne upadol domáci dopyt a dovoz, čo zlepšilo stav bežného účtu a znížilo potrebu financovania zvonka.
Nemecká koaličná zmluva predstiera, že dvojitá stratégia úsporných opatrení a rastu je možná. Realita je však odlišná. Úsporné opatrenia potláčajú rast, alebo dokonca spôsobujú recesiu, a v skutočnosti sú zamerané na zníženie domáceho dopytu a rastu.
Úsporné opatrenia zhoršili domáce dlhové problémy v Grécku, Španielsku a Portugalsku. V septembri 2013 bolo 32 percent všetkých úverov v Grécku nesplácaných a počet zlých úverov ustavične narastá. Domácnosti dlžníkov prišli o také vysoké príjmy, že nie sú schopné splácať úroky a splátky. Úsporné opatrenia sa dostali do slepej uličky.
Hoci neoliberálne úsporné a „reformné“ opatrenia dokonca prehĺbili ekonomickú a sociálnu krízu, budúci nemeckí koaliční partneri presadzujú radikalizáciu a ešte väčšie škrty na úrovni EÚ prostredníctvom „kontraktuálnych vzťahov“ medzi úniou a jej členskými štátmi.
Nepriamo z toho vyplýva, že CDU/CSU a SPD priznávajú fakt, že úsporné opatrenia vedú v najlepšom prípade k stagnácii. Zdá sa, že nemeckí koaliční partneri odpísali južnú Európu ako exportný trh a skôr diskutujú o podpore vývozu na zámorské trhy. Presadzujú agresívnu politiku voľného obchodu, najmä navrhovanú dohodu o voľnom obchode medzi EÚ a USA. Takáto dohoda by jednoznačne znížila sociálne a ekologické štandardy, ako aj ochranu spotrebiteľov, čo nastupujúca vládna koalícia kresťanských a sociálnych demokratov zakrýva.
Druhá skupina štátov, na ktorú sa kladie osobitný dôraz, sú tzv. rozvíjajúce sa trhy. To jednoznačne naznačuje, kde vidia nemeckí podnikatelia a vrcholní politici zelenú lúku pre ich priemyselné odvetvia. Uvidí sa však, či a ako napríklad Čína a Brazília zareagujú na túto exportnú ofenzívu.
Pokiaľ ide o navrhovanú bankovú úniu a reguláciu finančných trhov, návrhy koaličnej dohody sú veľmi skromné. Viaceré politiky, ktoré sú zamerané skôr na domácu politickú agendu, môžu mať priaznivý vplyv aj na ďalšie krajiny EÚ.
V prvom rade ide o navrhované zavedenie domácej minimálnej mzdy vo výške 8,50 eura na hodinu. Čoraz menej zamestnancov je krytých kolektívnymi zmluvami o mzde. Pre týchto nedostatočne chránených zamestnancov sa stanovila aspoň minimálna mzda. V mnohých prípadoch však mzdy zostávajú na pomerne nízkej úrovni – najmä v prípadoch „minizamestnaní“ s veľmi nízkym počtom pracovných hodín.
Treba tiež udržať na uzde niektoré extrémne prípady pochybných pracovných vzťahov. Práve v tejto oblasti vidno rukopis sociálnych demokratov, lebo boli v týchto otázkach pod tlakom odborových zväzov a strany Ľavica (Die Linke). Uvedené opatrenia by mali aspoň stabilizovať domáci dopyt v Nemecku. Existuje však ešte ďalší okruh otázok s jasnými dosahmi na ďalšie štáty únie: energetická politika. Obnoviteľné energie našťastie zostávajú súčasťou programu, hoci kombinácia politík sa bude modifikovať.
Koaliční partneri v Berlíne riešia to, čo považujú za budúcnosť Nemecka. Budúcnosť Európskej únie nie je téma, o ktorej sa podľa nich naozaj oplatí diskutovať. Svojím spôsobom to je vyhlásenie o budúcnosti Nemecka aj EÚ.
Rozšírená verzia vychádza na blogu Kritická ekonómia.