Hlavná predstaviteľka Zdena Studenková sa v rozhovore o Riefenstahlovej vyjadrila, že „väčšina ľudí ju definitívne odsudzuje, ale určite sa nájdu ľudia ochotní pozrieť sa na ňu aj z iného uhla pohľadu“ (Magazín Pravdy, 12. 12.).
Priznám sa, že pri formuláciách typu „určite sa nájdu ľudia ochotní pozrieť sa na ňu aj z iného uhla pohľadu“ cítim istý diskomfort. Aký zmysel má pozerať sa na takú amorálnu, bezcitnú režimistku ako Riefenstahlová „z iného pohľadu“?
Na otázku Riefenstahlovej ľútosti poznáme dnes už jednoznačnú odpoveď. Riefenstahlová nikdy nevyslovila, že jej je ľúto, čo robila v službách Hitlera. Naopak, prezentovala sa ako obeť lží. A okrem toho, že bola amorálnou spolupracovníčkou v službách zla, bola aj klamárkou a manipulátorkou, ktorá nemala problém celý život dookola opakovať, že bola apolitickou umelkyňou, netušiacou o holokauste.
Až do posledných dní svojho života sa obhajovala slovami: „len som robila svoje umenie“ a „naozaj som nevedela, čo sa deje“. Ale umenie predsa nevzniká vo vzduchoprázdne. Svoje umenie mohla Riefenstahlová pokojne robiť aj v exile, tak ako mnoho iných nemeckých umelcov, ktorí odmietali tvoriť pre nacistov a zvolili emigráciu. Faktom je, že táto umelkyňa bola oddaná fašistickým ideálom a jej tvorba, umenie a talent sa od toho nedajú a nesmú oddeľovať.
Tézu o tom, že Riefenstahlová bola „len umelkyňa“ a nevedela o nacistickej rasovej politike, vedúcej k šoa, vyvracia mnoho historických faktov. Pár z nich spomína autor Steven Bach v knihe Život a práca Leni Riefenstahlovej: potom, ako Hitler vtrhol do Poľska, sa stala vojnovou korešpondentkou a cestovala do mesta Konskie, kde bola očitým svedkom vraždenia bezbranných židovských civilistov. V septembri 1942 navštívila Maxglan, internačný tábor pre Rómov, a vybrala si v ňom 23 väzňov, ktorí mali vystupovať ako neplatení komparzisti v jej filme Tiefland, financovanom Treťou ríšou.
Riefenstahlová – na rozdiel od povedzme Coco Chanel – síce nebola presvedčenou antisemitkou, ale bola bezcharakternou oportunistkou bez štipky etiky a súcitu. Sledovala iba jeden jediný cieľ – svoju svetovú slávu. Nikdy, ani s odstupom času, neuznala, že jej práca spôsobila iným ľuďom obrovské utrpenie.
Divadelné predstavenie Leni je podporené neprehliadnuteľným promom v médiách a krásnymi čiernobielymi fotkami, na ktorých známa slovenská herečka pózuje ako Riefenstahlová s mladými modelmi. Oduševnená femme fatale v bohémskom outfite… veľmi príťažlivá. Lenže to je práve ten problém: sú glamour a krása tých fotiek patričné, sú vhodné?
V rozhovore pre Magazín Pravdy Studenková hovorí: „Mladí sa o históriu skoro vôbec nezaujímajú. Tak vyzerajú aj naše vedomosti. Chcela by som, aby táto hra prinútila mladých ľudí zamyslieť sa nad tým, že nie vždy je všetko také jednoduché, ako to majú oni.“
Ja však dúfam, že slovenskí diváci budú Riefenstahlovú vnímať ako to, čo naozaj bola: teda nie ako krásnu kontroverznú bohémsku filmárku s veľkým talentom, nie ako ukrivdený „objekt drzých lží“ a nie ako tú, čo „bola len umelkyňou“.
Dúfam, že ju budú vidieť ako to, čím bola naozaj: teda patologickou narcistickou osobnosťou bez štipky morálneho kompasu, zažiadanou za slávou tak veľmi, že jej nerobilo problém svojou tvorbou propagandisticky vydláždiť a teda uľahčiť cestu nacistickému režimu a jeho zverstvám. A nikdy sa za to neospravedlniť…