Toto ani zďaleka nie je nežná revolúcia s prívlastkom oranžová. Na Ukrajine sa politika a ľudské vášne dostali mimo predvídateľného stavu a ľahké riešenia sa vyčerpali.
Po tom, k čomu sa uchýlili za ostatné dni režim Viktora Janukovyča a radikálne sily, je už zrejmé, že sú akútne ohrozené ďalšie ľudské životy. A popri životoch aj základy modernej ukrajinskej štátnosti. Štandardné politické riešenia a možné kompromisy medzi legitímne zvolenými politickými reprezentantmi sa zatiaľ nečrtajú. Opozícia síce dáva na mrazivých námestiach neústupnému prezidentovi a jeho vláde ultimáta, ten sa však skôr sústreďuje na plošné riešenia silou ako na odchod. Alarmujúca správa pre Európu a pre susedov zvlášť.
Ukrajinci pomerne dlho tolerovali Janukovyčovo korupčné správanie. Verili, že ich parlamentná demokracia spojená s otváraním sa Európe postupne priblíži k tým slušnejším, otvorenejším a prosperujúcejším štátom. Keď ich vlastný prezident po rokoch nádejí na vilniuskom summite EÚ pred dvoma mesiacmi prekvapivo sklamal, vyšli to na námestia dať najavo.
Brutálny zásah bezpečnostných síl proti mladým pokojne protestujúcim ľuďom na prelome novembra a decembra 2013 spustil lavínu masových protestov. Janukovyč a jeho premiér Mikola Azarov sa zdanlivo pred domácou a zahraničnou verejnosťou kajali a sľúbili potrestať vinníkov neprimeraného zásahu. Namiesto rokovania s opozíciou v parlamente a hľadania kompromisov nechali protesty rozpáliť do nekontrolovaných rozmerov.
Podľa ich mocenskej logiky bolo treba pre riešenie situácie prijať v skrátenom konaní balík reštriktívnych zákonov, ktorý by plošne „umravnil“ neposlušný ľud a fakticky nastolil autoritársky režim. Je otázne, do akej miery kyjevskí vládcovia rátali po tomto legislatívnom kroku s obrovským ľudovým vzopätím a nástupom násilných a organizovaných radikálov na barikády.
Vývoj u našich východných susedov opäť ukazuje, aký krehký a ťažko predvídateľný je politický vývoj v štátoch ležiacich medzi Európskou úniou a Ruskom. Až donedávna sľubný eurointegračný projekt Ukrajiny sa očividne odkladá. Šestica krajín tzv. východného partnerstva (Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko) je totiž vystavená neskrývaným vplyvom Ruska. Pre čoraz sebavedomejšieho a tvrdšieho prezidenta Vladimira Putina sa práve Ukrajina stala kľúčom k tvorbe jeho východnej integračnej architektúry, ktorá sa vo veľkej miere opiera o historické korene, slovanstvo a pravoslávie.
Ohne v uliciach Kyjeva a po celej krajine v spojení s Janukovyčovým sebeckým prístupom neveštia nič dobré. Zdá sa, že krajina bude potrebovať na zvládnutie krízovej situácie mediačnú a diplomatickú asistenciu zvonka. Európska únia, ktorá môže byť oprávnene sklamaná a znechutená z tohto vývoja, stojí pred nesmierne vážnou a delikátnou úlohou. Ukrajina nevyhnutne potrebuje pomoc, aby netrpeli a nezomierali ľudia a nedestabilizoval sa štát a celý región.
Únia musí mobilizovať záujem o hľadanie spoločných postupov s medzinárodnými organizáciami a Moskvou. V týchto dňoch niet akútnejšej zahraničnopolitickej priority pre EÚ, ako pomôcť Ukrajine utíšiť vášne, zastaviť brutalitu a dostať politikov za rokovací stôl. Politici v Bruseli a členských štátoch únie predsa dobre poznajú jednotlivých aktérov, s Ukrajinou nás spája oveľa viac ako len energetické dráhy a kontá oligarchov.
Ak by sa podarilo v spolupráci s Ruskom urobiť do nadchádzajúcej zimnej olympiády v Soči čosi pozitívne, ukrajinský vlajkonosič by bol v sprievode športovcov najväčšou hviezdou.