Kým krajiny na semiperiférii lákali najmä vysokou mierou rastu a pomerne vysokými úrokovými mierami, finančné inštitúcie teraz vracajú kapitál do tzv. bezpečných prístavov na severe.
Štáty, ktoré založili svoj hospodársky rast na zahraničných pôžičkách, sa dostali do mimoriadne veľkých problémov. Stoja pred ťažkou dilemou, ako reagovať na krízu. V Turecku a JAR sa v dôsledku nárastu úverov výrazne zvýšili reálne ceny nehnuteľností.
V Turecku sa spotreba zakladala na úveroch, stavebníctvo a nehnuteľnosti boli hlavnými piliermi modelu rastu, ktorý si získal veľké uznanie v západných liberálnych kruhoch. Časť domácich úverov poskytli v zahraničnej mene – v amerických dolároch alebo v eurách. Dolároví a euroví veritelia sa však ocitnú vo vážnych ťažkostiach, ak sa miestna mena znehodnotí. Turecké orgány sa preto usilovali udržať nadhodnotený výmenný kurz líry. Ten stimuloval dovoz, ktorý začal výrazne prevyšovať vývoz. V roku 2012 dosiahol deficit bežného účtu Turecka 6 percent HDP a vlani sa už ocitol nad kritickou úrovňou.
V Juhoafrickej republike dosahuje deficit bežného účtu podobné rozmery, a to najmä v dôsledku slabého dopytu po vývoze. Oba štáty sú nadmieru závislé od prílevu zahraničného kapitálu, ktorý sotva prispel k zlepšeniu ich produktívnej štruktúry.
Navyše turecký pravicový premiér Recep Tayyip Erdogan sa ocitol pod silným politickým tlakom. Autoritársky štýl jeho vládnutia vyvolal vlani masové protesty a rozkol v strane Adalet ve Kalkinma Parti (AKP) medzi Erdoganovou frakciou a spoločenstvom Fetullah Gülen, hlboko zrasteným s bezpečnostným aparátom a súdnictvom. V tejto súvislosti vypuklo viacero korupčných škandálov, ktoré neobišli ani niekoľkých ministrov.
Erdogan zareagoval zásahom proti polícii a sudcom. Pre tieto konflikty začali zahraniční investori váhať s investovaním v Turecku. Neprekvapuje preto, že centrálna banka v Ankare zvýšila hlavnú úrokovú mieru z 4,5 na 10 percent, čo v konečnom dôsledku poškodí rast. Hlavný prísľub AKP – ekonomická stabilita – sa tak rozpadáva krátko pred kľúčovými miestnymi voľbami. Ďalšie krajiny zase doplácajú na minulé neoliberálne modely, ktoré sa zakladali na raste podporovanom úvermi. Model podobný tureckému sa v Argentíne zrútil už v rokoch 2001 a 2002.
Zostal jej na krku vysoký zahraničný dlh. Hoci sa vláde podarilo v roku 2004 vyjednať s väčšinou veriteľov jeho podstatné zníženie, dodnes predstavuje obrovské bremeno pre ekonomiku.
Na tú majú vplyv aj silné sociálne a politické konflikty. Poľnohospodárske kruhy sú rozhorčené proindustriálnymi a expanzívnymi mzdovými i daňovými opatreniami vlády v Buenos Aires. Obmedzili vývoz, aby ju tak dostali pod tlak. Konflikty ohľadom prerozdeľovania spôsobili nárast inflácie, ktorej skutočný rozmer oficiálne štatistiky skrývajú. Výmenný kurz však nebolo možné udržať a argentínske peso pred niekoľkými dňami prudko devalvovalo.
Existuje jeden rozvíjajúci sa trh, ktorý sa v súvislosti so súčasnou menovou krízou nikdy nespomína: Čína. Zachovala si dostatočne prísne kontroly kapitálových tokov. Neovplyvnila ju ani jedna z väčších regionálnych a globálnych finančných kríz uplynulých desaťročí.
Kontroly kapitálu sú účinným ochranným nástrojom. Dokonca aj liberálni ekonómovia začínajú pripúšťať, že ich zavedenie by mohlo byť užitočné. Musia ich však sprevádzať iné politické opatrenia, ktoré posilnia produktívne štruktúry a obmedzia zraniteľné miesta v externom prostredí.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.