Docielil však to, o čo mu išlo – strhol na seba pozornosť, vyvolal konflikt a dostal sa z izolácie médií.
Český exprezident sa vždy s pôžitkom zviditeľňoval prostredníctvom kritiky konceptu jednotnej Európy. Zamieril k nej i teraz, keď poukázal na tendenčnosť politicko-mediálneho mainstreamu v EÚ, ktorý čierno-bielo posudzuje súčasný vývoj na Ukrajine. Spochybnil aj názor, že sa po udalostiach na Kryme zosilní tlak na integráciu Európy.
V Českej republike je „odhaľovanie“ Ruskej federácie ako násilníckej tyranie konštantným výrazovým prostriedkom už aj verejnoprávnej televízie. Takže obrana „prodemokratického zápasu ľudu Ukrajiny“ je iba prirodzeným pokračovaním tejto dlhoročnej generálnej línie českých médií. Obdobné skratky v myslení tu vznikli už pred desiatimi rokmi počas tzv. oranžovej revolúcie, ktorá bola výdatne podnecovaná miliónmi dolárov zo zahraničia. Vtedajšie masové nepokoje však boli na rozdiel od tohtoročných vyvolané podvodmi pri sčítavaní hlasov v prezidentských voľbách. Teraz sme svedkami posunu: otvorenej podpory nápadne dobre financovaných a organizovaných vzbúrencov, ktorí sa zamerali na zvrhnutie síce pokútnych, no legálne zvolených elít. A to, či poniektorí aktéri mávajú svastikami, alebo glorifikujú Stepana Banderu, už zjavne nie je podstatné…
Očividne nedemokratické praktiky „prodemokratických síl“, proti ktorým by na Západe bezpečnostné zložky dávno ostro zasiahli, sa v tomto prípade v rámci dvojakého metra oslavovali alebo aspoň ospravedlňovali. Podobne ako dobýjanie a vypaľovanie vládnych budov či množstvo zabitých a zranených policajtov.
Vzápätí po dokončení politicko-mocenských zmien sa na etnicky, politicky alebo nábožensky rozdelenej Ukrajine prejavil skutočný hodnotový profil kľúčových zložiek vzbury – politických radikálov, ktorých úloha je nezastupiteľná vo viacerých súčasných občianskych konfliktoch s medzinárodnou účasťou. Ukrajinskí aktivisti rýchlo zosadili ruštinu z pozície druhého úradného jazyka a prezident Vladimir Putin tak získal historizujúcu zámienku na vojenský zásah „v prospech utláčanej ruskej menšiny“.
Moskva teraz pevne drží Krym a už sa to nezmení. Iste nie náhodou, veď polostrov venovaný Ukrajincom ich krajanom Nikitom Chruščovom má zásadný strategický význam. Sídli tu ruská čiernomorská flotila, neďaleko sú turecké úžiny a väzby na Blízky východ. Putin súčasne potvrdil svoju povesť „vykupiteľa Ruska“, s ktorou spojil vlastnú politickú budúcnosť. Bezprecedentná podpora v rodnej krajine potvrdzuje jeho obraz obnoviteľa impéria, ktorý sa usiluje o založenie eurázijskej únie. Zväzku, proti ktorému vlani ostro vystúpila Hillary Clintonová. Dáma, ktorej manžel mal podstatný podiel na tom, že Kosovo získalo nezávislosť, a ktorá rétoriku pána Kremľa prirovnala k Hitlerovej.
Napriek tomu zrejme najviac získali práve Spojené štáty. Pamätajú si na úspešný ruský blitzkrieg proti ich spojencovi Gruzínsku v roku 2008 a na nedávne nepriznané porážky Bieleho domu v Sýrii. Preto trochu pribrzdili vzostup Moskvy. Američania získali ešte čosi, čo možno charakterizovať známou nelichotivou poznámkou významnej diplomatky USA na adresu Európskej únie. Tá sa opäť ukázala, že nie je akcieschopná. Pritom vzájomná závislosť a vlastné ekonomické ťažkosti EÚ vyrážajú jej z rúk prakticky všetky mysliteľné zbrane proti Ruskej federácii.
Bruselu však zostal ešte jeden „bonus“ – čierna diera politicky aj ekonomicky rozvráteného zvyšku Ukrajiny. Ide o dôsledok podcenenia nastúpenej Putinovej cesty a zle rozohranej geopolitickej partie.