Ak by sme sa pozreli na náklady na predvolebnú kampaň uchádzačov o hlavu štátu v prezidentských voľbách na Slovensku, došli by sme s veľkou pravdepodobnosťou k záveru, že v tomto prípade neplatí zásada účtovníctva: má dať a dal. Zaplatiť za predvolebnú kampaň zo svojich osobných úspor alebo z požičaných peňazí s vedomím, že sa táto investícia buď nevráti, alebo vráti až ku koncu volebného obdobia, by sa asi nikomu z prezidentských kandidátov nechcelo. Napriek tomu sme svedkami, že o priazeň voličov zápasí v týchto voľbách veľmi veľa záujemcov.
Voliči pri rozhodovaní majú na výber, či uprednostnia charizmatické osobnosti, ktoré poznajú, alebo ľudí s ambíciami na najvyššiu funkciu v štáte prezentovanú hlavne doterajšími úspechmi v podnikaní alebo komunálnej správe. V predvolebných dueloch mnoho prezidentských kandidátov sľubovalo naplnenie cieľov, ktoré neprináležia hlave štátu. V niektorých prípadoch sme tiež boli svedkami vystúpení, ktoré preukázali, že potenciálna hlava štátu je iba obratným rečníkom bezobsažných fráz, ktoré sa hodia do každého počasia a ktoré neublížia ani nepomôžu.
Václav Havel, prvý prezident v ponovembrovej histórii, vo svojom prvom novoročnom prejave povedal: naša krajina neprosperuje a zaostáva za vyspelými západnými ekonomikami. Zabudol však povedať, že bohaté, európske trhovo orientované ekonomiky na rozdiel od vtedajšieho Československa si závideniahodnú životnú úroveň obyvateľstva a vysoký štandard sociálnych služieb môžu dopriať najmä vďaka neustálemu zadlžovaniu obyvateľstva a verejných financií. Do kolotoča dlhovej špirály onedlho po rozpade Československa nastúpila novovzniknutá Slovenská republika. Pokiaľ sa dalo ťažiť z privatizačných výnosov a nenastúpila finančná a hospodárska kríza, dala sa situácia zvládať aj v podmienkach vysokej nezamestnanosti, pomerne vysokej inflácie a zvyšujúcich sa obáv z budúcnosti.
Zabezpečiť nezávislosť prezidenta, ktorému predvolebnú kampaň zaplatila konkrétna politická strana, preto môže pôsobiť naozaj naivne. Na druhej strane kandidáti bez skúseností zo straníckeho zákulisia môžu byť v postavení najvyššieho predstaviteľa malej európskej krajiny iba figúrkou na politickej šachovnici iných rozhodujúcich hráčov vrátane osobností z EÚ.
Právomoci prezidenta republiky u nás zodpovedajú demokratickým princípom a Ústave SR a nebudú sa s najväčšou pravdepodobnosťou meniť ani po prezidentských voľbách. Splniť úlohu prezidenta v podobe stmeľujúceho prvku medzi širokým spektrom rôznorodých záujmov politických predstaviteľov, priemyselných magnátov, finančných oligarchov, odborov a záujmových skupín, môže iba dobrý stratég a osobnosť s vyjednávacími schopnosťami, ktoré dokážu napomôcť zabezpečenie sociálneho zmieru v krajine. Bolo by však veľmi nedôstojné, keby sa po voľbách verejnosť dozvedela mená neúspešných kandidátov, ktorí nedokážu splatiť dlhy, ktoré im v súvislosti s prezidentskou reklamnou kampaňou vznikli v podobe nezaplatených faktúr alebo neuhradených úverov po lehote splatnosti.
Udržiavať sociálny zmier na Slovensku, ktoré sa za dve dekády samostatnosti zadlžilo o viac ako štyridsať miliárd eur, nebude jednoduché. Najmä v podmienkach, keď sa väčšina konsolidačných opatrení týka – bez ohľadu na to, kto je práve predstaviteľom vládnej moci – najmä bežných ľudí a malých podnikateľov. Zostáva iba dúfať, že prezident bude osobnosťou do každého počasia a dokáže sa vzoprieť tlaku tých, ktorí si myslia, že jediným merateľným úspechom v našej spoločnosti je výška hmotného majetku ako aj objem kapitálu na prevažne zahraničných kontách, ale aj majetkových účtoch evidujúcich vlastníctvo akcií. Po voľbách nám už zostane iba konštatovanie: kocky sú už hodené…