Iste, existuje viacero faktorov neúčasti na voľbách. Lenže aj faktorov účasti. Systematicky propagovaná je však účasť, nie neúčasť. Sotva by totiž ktosi vyšiel s predvolebnou agitáciou typu: „Seď doma a tak vyjadri svoj názor na systém!“ Hoci mnohých by zrejme oslovila. Čo nakoniec zostáva, je empirický údaj, koľko voličov naozaj využilo politickým systémom ponúknutý rámec výberu. V prvom kole tohtoročných volieb prezidenta to bolo čosi vyše 43 percent. Ak tento údaj hodnotíme optikou predvolebných prieskumov agentúr, vidno, že sa riadne zmýlili. Namiesto očakávanej pomerne vysokej účasti na voľbách bola dosť nízka. Proklamované očakávania bohatej účasti sa dajú vnímať ako súčasť snahy propagovať túto formu aktivity. Nemožno však súhlasiť s tým, že voľby, ktoré už nemajú väčšinovú legitimitu, sú prekvapením.
Tento trend bol dlhšie zrejmý pri parlamentných voľbách. S výnimkou tých v roku 2012, keď volebná účasť vyskočila na takmer 60 percent. V tomto prípade ju zvýšila mediálno-politická kauza Gorila, ktorá sledovala výmenu vedenia SDKÚ. Výmena nenastala, voliči pravice zostali znechutení. A chýry o tvrdom potlačení protestu deň pred voľbami zmobilizovali časť antisystémových „nevoličov“ k tzv. protestnej voľbe proti vtedajšej pravicovej vláde. Výsledok? Vysoký volebný zisk Smeru.
Takmer plynulé znižovanie volebnej účasti od roku 1998 nemožno vnímať oddelene od základného vzťahu, o ktorom tento údaj vypovedá. Svoje korene má už v počiatkoch dnešného sociálnopolitického zriadenia.
Na zavedenie politického neoliberalizmu sa ľudí v roku 1990 nik nepýtal. Bol im v značnej miere nanútený ako systémový fakt, v rámci ktorého si majú vyberať z ponúkaných variantov. Systém v skutočnosti na politickú scénu pustí len systémové alternatívy. Množstvu ľudí tak neposkytuje možnosť výberu. Politický folklór v podobe strán ako KSS tento fakt skôr zvýrazňuje.
Medzi nostalgiou za socializmom spred novembra 1989 a dnešným neoliberalizmom je však široká škála možných variantov usporiadania, ktoré však nemajú svoj reprezentatívny subjekt. Tento jav indikuje, ale aj podporuje vznik antisystémových (nie antipolitických) nálad, ktoré sa zatiaľ darí diskreditovať pomocou extrémistov. Tí aj za týmto účelom dostali značný politický priestor. Zodpovednosť za povahu režimu nemožno zvaľovať na občanov a ich „pasivitu“. Politickú existenciu strán umožňujú inštitúcie politického systému – najmä médiá, tretí sektor a sponzori. Občania si môžu vybrať, ak majú koho. Ak nie, sú v zásade dve riešenia rozporu medzi režimom a spoločnosťou. Prvým riešením je otvorenie politického systému a systémová zmena. Druhým inštitucionalizácia vzťahu medzi antisystémovou opozíciou a establišmentom. Možný je dnes len druhý variant. Riešiť problém rozporu medzi režimom a spoločnosťou tak, že sa pokúsime disent asociovať s extrémizmom či konšpirologickými čudákmi, sa dá dovtedy, kým to ľudia neprečítajú.
Volebnou neúčasťou neodmietajú demokraciu, ako znie známa ideologická floskula. Ale to, nakoľko im systém ponúka prijateľné možnosti výberu, vypovedá o jeho otvorenosti. Práve tento tabuizovaný problém poodhalilo prvé kolo prezidentských volieb a je jednou z agend, ktoré by mal riešiť nový prezident. Mal by mať blízko k tej časti spoločnosti, ktorá je viac systémovo kritická ako prorežimná. Mal by byť dosť politický zrelý na to, aby dokázal uvažovať na tejto úrovni a tomu by mal prispôsobiť i zloženie svojho zboru.