Nik presne nevie, čo sa odohráva v hlave ruského prezidenta Vladimira Putina. O to jasnejšia je teda potreba vnímať energetickú situáciu v Európe. Ropné polia v Severnom mori sa od roku 2000 vyčerpávajú rýchlosťou približne šesť percent ročne, a v priebehu nasledujúcich 10–15 rokov sa tu už neoplatí ropu ťažiť. Energetická závislosť od Ruska narastá a približne 30 percent dovezenej energie, prevažne ropy a zemného plynu, je práve odtiaľ. Pokles potreby energie v Európe nie je daný demografiou ani alternatívnymi zdrojmi energie či úsporami, alebo nebodaj klimatickou politikou. Ide najmä o dôsledok pretrvávajúcej ekonomickej recesie. Okrem neudržateľného zadlžovania jej pomohli aj rekordné ceny ropy.
Existuje rozumné východisko z tejto nepríjemnej situácie? Ekonomické sankcie voči Rusku zjavne nič neriešia, skôr naopak. Náhrada ruského zemného plynu je v najbližších rokoch nereálna. Američania majú jediný funkčný exportný terminál pre skvapalnený zemný plyn, a Európa nemôže konkurovať Japoncom, ktorí ho dovážajú čoraz viac, keďže potrebujú nahradiť svoje odstavené jadrové elektrárne. Navyše v roku 2012 globálny vývoz skvapalneného zemného plynu klesol po prvý raz v histórii.
Je možné, že by Európa predsa len dokázala zásobovať Ukrajinu plynom z Afriky prostredníctvom reverzného toku? Zatiaľ to vyzerá v lepšom prípade ako zlý vtip, v horšom to ukazuje odtrhnutie európskych politikov od reality. Tá je taká, že Ukrajina stojí pred bankrotom, a „záchranný“ úver od Medzinárodného menového fondu je podmienený šetrením a dramatickým zvýšením cien zemného plynu. Ako sa podobné riešenia skončili (v Grécku, Španielsku…), netreba ani pripomínať.
Súčasnú situáciu analyzuje lepšie Moskva ako Brusel. Nie je náhoda, že Putin ohlásil veľké energetické kontrakty s Čínou a Indiou, dvoma najľudnatejšími krajinami. V priebehu niekoľkých rokov už najskôr Európu pre udržanie svojej ekonomiky vôbec nebude potrebovať. Obávané spojenectvo medzi oligarchickým Ruskom a komunistickou Čínou bude posilnené nielen ideovo, ale aj obchodne a energeticky. Aj keď Čína začína čeliť svojim vlastným a vážnym dlhovým problémom, ešte aj jej spomaľujúci sa rast je pre zvyšok sveta nedostihnuteľný. Stačí iba jedna štatistika: spotreba uhlia v Číne sa za posledných sedem rokov zdvojnásobila – to znamená polovičnú spotrebu uhlia celého sveta.
Ekonomické a vojenské veľmoci sa nevzdávajú geopolitickej moci dobrovoľne. Platilo to v minulosti, platí to aj dnes. Moc znamená prístup k zdrojom prinášajúcim prosperitu. Podľa niektorých analytikov súčasná situácia je výsledkom pocitu ohrozenia, ktorý vyplýva zo straty postavenia západných krajín vo svete a to aj v kombinácii s rastúcimi mocenskými ambíciami Rusov.
Zvýšená orientácia Moskvy na Východ môže znamenať postupný začiatok konca dolára ako svetovej rezervnej meny a tým aj ohrozenie globálneho finančného systému. Vyjadrenia západných politikov o „izolácii“ Ruska môžu byť skôr prejavom obáv z dôsledkov meniacej sa obchodnej orientácie tejto krajiny ako obrazom reality.
Nič z napísaného, samozrejme, nie je obranou pripojenia Krymu k Rusku. Naopak, bol to krok svedčiaci o nebezpečných ambíciách Kremľa. Pri jeho jednostrannom odsudzovaní si však súčasne musíme uvedomiť, kto dôsledkami neuvážených krokov „proti Rusku“ stratí viac.