Každá situácia sa si kladie zložité výzvy, otázky života a smrti: Čo môže urobiť medzinárodné spoločenstvo, keď je nevinné obyvateľstvo masovo vyvražďované a vláda nie je schopná alebo ochotná ochrániť ho – alebo patrí medzi samotných aktérov násilia? A predovšetkým, čo môžeme urobiť my, aby sme zabránili tomu, aby sa takéto ukrutné udalosti viac nediali?
Genocídy v Rwande a Srebrenici boli zlyhaním medzinárodného spoločenstva. Rozsah brutality v Rwande šokuje ešte aj dnes: v priemere 10-tisíc úmrtí denne, deň za dňom počas troch mesiacov, sprevádzané nenávistným vysielaním rozhlasu vyvolávajúcim vášne a navádzajúcim Rwanďanov zabíjať Rwanďanov.
Medzinárodné spoločenstvo odvtedy urobilo veľký pokrok a poučilo sa z týchto otrasných udalostí. Teraz sme zjednotení proti beztrestnosti, čoho ideálnym príkladom je zriadenie Medzinárodného trestného súdu, Medzinárodného tribunálu a tribunálu s asistenciou OSN vrátane Medzinárodného trestného tribunálu pre Rwandu. Dlhodobo monitorujeme zodpovednosť za činy, čo má viditeľný odstrašujúci účinok na potenciálnych narušiteľov základných medzinárodných noriem.
Medzinárodné spoločenstvo podporilo iniciatívu „zodpovednosť chrániť“, čo znamená, že štáty už viac nemôžu vyhlásiť, že zločiny proti ľudskosti sú ich vnútornou záležitosťou oddelenou od záujmu medzinárodného spoločenstva. Čoraz viac vlád a regionálnych organizácií si vytvára mechanizmy zamerané na prevenciu genocídy. OSN spolu s partnermi čoraz častejšie nasadzujú pozorovateľov monitorujúcich dodržiavanie ľudských práv na problematických miestach, „oči a uši“, ktoré vládam a rovnako aj neštátnym aktérom ukazujú, že svet sa pozerá.
Takisto oveľa ráznejšie konáme na ochranu civilistov vrátane množiacich sa prípadov sexuálneho násilia. Mierové sily zdolali jednu z najbrutálnejších domobrán na východe Konžskej demokratickej republiky. OSN otvorila brány svojich objektov mierových síl v Južnom Sudáne, aby prichýlila desaťtisíce ľudí, ktorým hrozila smrť. Pred dvadsiatimi rokmi by boli takéto kroky nemysliteľné. Dnes ide o zámerné politické kroky; jedným z príkladov je aj naša nová iniciatíva „Front za práva“ – ktorá je zhmotnenou lekciou z Rwandy. Situácia v týchto krajinách ešte stále nie je stabilná, cieľ však zostáva jasný: viac, nie menej ochrany.
Už viac ako tri roky je medzinárodné spoločenstvo rozdelené v otázke reakcie na situáciu v Sýrii, pričom krajine poskytuje len zlomok potrebnej humanitárnej finančnej pomoci a súčasne zbraňami rozdúchava oheň na oboch stranách, v mylnej viere vo vojenské riešenie. Svet potrebuje prekonať tieto „morálne slepé uhly“. Krajiny možno nie sú ochotné prevziať nové finančné alebo vojenské záväzky. Možno sú odradené zložitosťou situácie alebo rizikom či majú obavu, že diskusie o bezprostrednej kríze v iných krajinách sa môžu raz zamerať na ich vlastné situácie. Dôsledky takéhoto nezáujmu alebo nerozhodnosti sú však jasné: prelievanie krvi nevinných ľudí, otrasené spoločnosti a lídri vyslovujúci slová „nikdy viac“, čo je zas a znova znak pokračujúceho zlyhávania.
Minulý rok došlo v Stredoafrickej republike ku kolapsu štátu, čo pre ňu znamenalo krok späť do bezprávia a strašného masového vraždenia. Apelujem na medzinárodné spoločenstvo, aby poskytlo vojenskú podporu, nutne potrebnú na záchranu životov, vrátilo políciu späť do ulíc a umožnilo ľuďom vrátiť sa do svojich domovov.
Keď je kolaps krajiny tak intenzívny, výzvy sa môžu zdať neprekonateľné. Dejiny nám však poskytujú iné dôkazy. Vytrvalá podpora medzinárodného spoločenstva pomohla Sierre Leone a Východnému Timoru urobiť dramatické zmeny. Rwanda zaznamenala pozoruhodný pokrok v rozvoji a ďalšie krajiny sa dostali zo stavu po neopísateľnom násilí. Stredoafrická republika môže ísť tou istou cestou.
V Rwande som navštívil pamätník genocídy a vzdal hold jej obetiam – tak ako som to urobil pri iných tragédiách, ktoré svetu vyslali výzvu, od Osvienčimu po Kambodžu pred desiatkami rokov až po ďalšie v súčasnosti. Medzinárodné spoločenstvo nemôže na jednej strane vyhlasovať, že sa zaujíma o zločiny proti ľudskosti a na druhej strane sa vyhnúť záväzku poskytnúť zdroje a vyžadovať, aby sme zabránili zverstvám. Svetoví lídri by mali urobiť viac na zabránenie tomu, čomu sa zabrániť dá, a reagovať opatreniami na brutalitu, ktorá sa odohráva pred našimi očami. Ľudia na celom svete by sa mali vcítiť do kože tých zraniteľných ľudí, ktorí sa nachádzajú v krajinách od Sýrie až po Stredoafrickú republiku a opýtať sa samých seba, čo viac ešte môžu urobiť, aby vybudovali svet ľudských práv a dôstojnosti pre všetkých. Ukážme ľuďom, ktorí čelia týmto strašným hrozbám, že nie sú sami ani opustení – a že záchranné lano, ktoré tak potrebujú, je už na ceste.