Depolitizovaná demokracia

Parlamentné voľby v Maďarsku potvrdili dominanciu strany Fidesz. Hoci Viktor Orbán za svoj úspech vďačí do značnej miery ovládnutiu verejného priestoru pomocou štátnych orgánov a volebnému zákonu, pravda je, že ľavicová opozícia voličov nepresvedčila, že je voči predsedovi Fideszu alternatívou.

14.04.2014 22:00
debata

Porážka ľavicovocentris­tického opozičného bloku u našich južných susedov však len dokresľuje trend príznačný pre celú strednú Európu. S výnimkou Česka všetky krajiny visegrádskej štvorky inklinujú k vláde jednej dominantnej strany, ktorá postupne rozširuje svoju kontrolu nad štátnymi inštitúciami. Platí to pre Slovensko so stranou Smer-sociálna demokracia, ktorú nemusí v ďalších parlamentných voľbách ohroziť ani nedávne víťazstvo Andreja Kisku v zápase o kreslo prezidenta.

Platí to aj pre Poľsko, kde už od roku 2007 v politike rozdáva karty liberálna Občianska platforma. Hoci podpora tejto strany klesá, zrejme aj po najbližších voľbách bude vzhľadom na mizivý koaličný potenciál svojho hlavného rivala, národnokonzer­vatívneho zoskupenia Právo a Spravodlivosť, rozhodovať o zložení budúcej vlády.

Pritom v praktickej politike sa vládnuce strany v týchto troch štátoch čoraz menej odvolávajú na svoje programy a ideológie, o ktoré sa ich programy opierajú. Naopak, transformujú sa na výrazne personalizované zoskupenia na čele so straníckym lídrom. Zároveň sa zdá, že občania, unavení permanentnými reformami, krízou a postupným vyprázdňovaním obsahu demokracie v dôsledku korupčných praktík, ale najmä neoliberálnej depolitizácie správy vecí verejných, osobitne ekonomických a sociálnych otázok, takýto spôsob „stabilizácie“ v podobe depolitizovanej demokracie akceptujú.

Na druhej strane Maďarsko aj Poľsko potvrdzujú postupnú marginalizáciu postkomunistickej ľavice. Na rozdiel od Slovenska, kde sa postkomunistická SDĽ po roku 2002 do parlamentu nedostala a z politickej scény sa vytratila, v oboch uvedených štátoch pretrvala ako politická sila. V Poľsku s ňou ešte časť elektorátu spájala nádeje na nábožensky neutrálny štát, v Maďarsku sa až do roku 2010 socialisti držali pri moci ako „menšie zlo“ v porovnaní s Orbánom. V oboch štátoch však napokon programová ľavica svoje postavenie stratila, pretože nedokázala splniť očakávania svojich voličov.

Ani v predvečer integrácie visegrádskych štátov do EÚ, ale ani počas ekonomickej a finančnej krízy sa ľavicové sily nestali obhajcami záujmov tých, čo sa počas transformácie a v dôsledku krízy dostali na stranu porazených. Naopak, nezvládli rozpor medzi snahou byť zároveň establišmentovými, prosystémovými stranami a zoskupeniami, ktoré ponúkajú zmenu. Porážku ľavice v Maďarsku a jej permanentnú marginalizáciu v Poľsku spôsobili teda aj skúsenosti z obdobia, počas ktorého sa tieto krajiny nachádzali pod ich vládou, keď sa stali depolitizovanými a neideologickými „stranami moci“.

Hoci Smer si môže byť (zatiaľ) relatívne istý svojím dominantným postavením na slovenskej politickej scéne v dôsledku rozštiepenosti opozície, ani on nie je imúnny voči procesu depolitizácie. Strana, hlásiaca sa k hodnotám sociálneho štátu, bola ochotná podporiť reštriktívny zákon o dávkach v hmotnej núdzi, podstatne radikálnejší ako doterajšie predstavy pravicových strán, ale zároveň podporuje novelu ústavy, ktorá inštitucionalizuje konzervatívne videnie usporiadania rodiny aj spoločnosti.

Ak sa v tomto smere zdalo byť výnimkou Česko, tak vlaňajšie parlamentné voľby ukázali, že sociálni demokrati víťazstvo skôr „utrpeli“, ako získali. V ekonomickej a sociálnej oblasti budú môcť azda iba korigovať rozhodnutia Babišovho pravicového oligarchického ANO, v oblasti budovania nábožensky neutrálneho štátu budú musieť so zaťatými zubami pokračovať v realizácii programu cirkevných reštitúcií, keďže sa musia opierať o podporu kresťanskodemo­kratických ľudovcov.

Na druhej strane pravica bola od začiatku 90. rokov tou silou v regióne, ktorá sa nielenže nebála prezentovať vlastný program, ale ho i do značnej miery úspešne realizovala. Paradoxne, pravicovo-autoritatívne sily dokázali uskutočniť aj časť postulátov, ktoré sú v stabilizovaných západoeurópskych demokraciách agendou ľavice.

Orbán sa odvážil na štátne zásahy do ekonomiky, v dôsledku čoho obmedzil vplyv súkromných monopolov v energetike a vplyv bánk. Zníženie nákladov na energie pocítili domácnosti na vlastných peňaženkách. Bratia Kaczyńskí v Poľsku sa zas pustili do zneužívania práce na živnosť, ktoré v praxi prináša tiché odbúravanie akýchkoľvek záväzkov zamestnávateľov voči zamestnancom. Ľavica nielen nevie povedať, čo chce a ako to chce dosiahnuť, ale bojí sa i seriózne reflektovať to, čo si prajú jej potenciálni voliči.

V konečnom dôsledku rast vplyvu Jobbiku v Maďarsku a výsledky krajských volieb v Banskej Bystrici poukazujú, že novým víťazom krízy politickej reprezentácie v strednej Európe sa stáva radikálna a autoritatívna pravica. Napokon, vzhľadom na úspech antipolitických síl v Česku nezabúdajme, že v medzivojnovom Francúzsku prichádzal fašizmus do verejného života práve cez formácie, ktoré odmietali politické straníctvo a parlamentarizmus.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Maďarsko #Viktor Orbán #Fidesz