Takýto čudný poznatok si bolo možné odniesť z diskusie vedcov, analytikov a politických predstaviteľov, ktorí sa stretli na konferencii Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu. Vedci v Bruseli informovali o záveroch poslednej správy panelu. Venovali sa v nej možnosti adaptácie a najmä možným riešeniam klimatickej zmeny.
Zástupkyňa Medzinárodnej energetickej agentúry a editorka výročných správ o stave a výhľade svetovej energetiky Laura Coziiová však upozornila, že energetické systémy majú obrovskú zotrvačnosť. Ak napríklad teraz postavíme uhoľnú či paroplynovú elektráreň, tak emisie z nej budú unikať do ovzdušia viac ako polstoročie, inak taký projekt z energetického pohľadu nedáva zmysel. Administratívne opatrenia na znižovanie emisií sa preto môžu prejaviť najskôr až po rokoch, aj to iba v ideálnom prípade.
Ottmar Edenhofer, hlavný ekonóm Postupimského inštitútu sledovania dosahov klimatickej zmeny, uviedol, že ak začneme s reálnym znižovaním globálnych emisií skleníkových plynov v roku 2020, ich medziročný pokles by musel dosiahnuť až 6 percent, ak nechceme, aby sa planéta oteplila o viac ako 2 °C. Pre taký rýchly pokles emisií však nemáme historickú paralelu. A účinné opatrenia by sa museli prijímať už dnes.
Rýchlosťou 6 percent ročne síce klesá ťažba ropy v Severnom mori, ale Európa tento prudký pokles vykrýva zvýšeným dovozom ropy zo zahraničia. Napriek tomu sa jej nedarí riešiť závažné ekonomické problémy v mnohých krajinách EÚ, o situácii na Ukrajine ani nehovoriac. Rýchlosťou približne 5 percent ročne klesali emisie počas rozpadu Sovietskeho zväzu, aj to iba desať rokov. S čím všetkým bol rozpad tejto krajiny spojený, netreba veľmi pripomínať. V prípade reálneho riešenia klimatickej zmeny však hovoríme o trvalom a globálnom znižovaní emisií až k nule.
Rast emisií skleníkových plynov sa vždy spájal aj s ekonomickým rastom, teda najmä s rastom spotreby zdrojov. Prečo teda mnohí stále hovoria o ekonomickom raste, keď už takmer polstoročie od založenia Rímskeho klubu vieme, že udržať ekonomický rast nie je možné?
Zároveň tiež vieme, že každým rokom sa zhoršuje náš ekologický dlh voči planéte. Európska komisárka pre energetiku Connie Hedegaardová na uvedenú otázku odpovedala: „Ľudské spoločnosti nedokážu fungovať inak ako v podmienkach rastu. S myšlienkou rastu nemožno vyjednávať.“ Ak teda prijmeme nemožnosť opustiť ideu rastu ako nezvratnú skutočnosť, prečo sa vôbec máme zaoberať riešením klimatickej zmeny, ktorá je dôsledkom tohto rastu? Neobstojí ani myšlienka tzv. zeleného rastu, pretože ten je rovnako neudržateľný.
V tom, že ľudstvo vytvorilo problém presahujúci možnosti rozumného riešenia, nás utvrdzujú aj ďalšie aktuálne skutočnosti. Klimatická zmena prinesie rast extrémne teplého a často aj chladného počasia, a to je pre mnohých šanca i pre iný typ rastu. „Extrémy počasia sú pre energetický biznis dobré. Vyššia spotreba energie znamená vyššie zisky,“ konštatoval manažér z Wall Streetu.
Pred niekoľkými dňami ohlásil austrálsky Queensland povolenie na otvorenie jednej z najväčších uhoľných baní na svete. Ekvádor povolil ťažbu ropy na rozsiahlom území tropického pralesa, a tak by sme mohli pokračovať. Najskôr ekonomika, „rast“, výroba, až potom riešenie klimatickej zmeny. To sa stráca v nedohľadne. Takže momentálne zrejme existuje iba jediný dôvod na optimizmus: musíme dúfať, že nevratné dosahy otepľovania nakoniec nebudú také rýchle a také negatívne, ako predpokladajú mnohí vedci.