Oproti priemeru ostatných členských krajín je náš život horší, ako by sa patrilo. Sľuby o švajčiarskych dôchodkoch či o živote porovnateľnom trebárs s Rakúskom, ktoré sme v uplynulých dekádach či pri vstupe do EÚ počúvali pomerne často, sú naozaj iba snom s malou pravdepodobnosťou prechodu do reality.
Peniaze nerobia ľudí šťastnými, ale prinášajú im lepší životný štandard. Čisté príjmy slovenských domácností prerátané na našu kúpnu silu dosiahli v roku 2013 úroveň 71,97 % OECD. Oveľa horšie sme však na tom, pokiaľ ide o majetok domácností, kde sa nachádzame takmer na konci rebríčka. Ak priemerná česká domácnosť vlastní majetok vo výške 41,66 % priemeru OECD, porovnateľná slovenská domácnosť iba 22,49 %.
Slováci odpracujú priemerne ročne 1 755 hodín, čo je o 20 hodín viac, ako je priemer OECD. Na ich peňaženkách sa to však príliš neprejavuje. Očakávaná dĺžka života mužov predstavuje na Slovensku 72 a u žien 80 rokov. Na porovnanie, priemer OECD predstavuje u mužov 77 rokov a žien 83 rokov a v ČR 78 rokov a 81 rokov.
Touto optikou by sme sa mali pozerať aj na diskusie o nevyhnutnej potrebe predlžovania veku odchodu do dôchodku. Ak aj inde musia pracovať napríklad do 65 rokov, neznamená to, že by si dôchodku užili menej ako slovenskí seniori. Relevantné analýzy, kde by bol zohľadnený aj tento faktor, však na Slovensku doteraz nikto nezverejnil, hoci rozdiel v očakávanej dĺžke života oproti priemeru krajín v náš neprospech je až do päť rokov.
Dosiahnutie životnej úrovne priemeru OECD pre nás, ale aj nové členské krajiny EÚ, ktoré prešli transformáciou ekonomík extrémne nadviazaných pred štvrťstoročím na Sovietsky zväz, je behom na dlhú trať. Privatizačné výnosy z predaja štátneho majetku sa väčšinou rozplynuli v nenávratne najmä vinou zlých koncepcií transformácie na akciové spoločnosti či nízkych cien, za ktoré boli prevedené do vlastníctva v naivnej predstave, že forma zamestnaneckých akcií pomôže utužiť pracovnú disciplínu a zainteresovanosť zamestnancov. Výsledkom boli strmé krivky rastu nezamestnanosti a potreba prilákať zahraničných investorov prostredníctvom investičných stimulov vo forme priamych finančných dotácií a dlhoročných daňových prázdnin. Po roku 2000 sa nám vďaka týmto opatreniam podarilo vytvoriť množstvo pracovných miest a podstatne zvýšiť výkon ekonomiky meraný rastom HDP. Problém je „iba“ v tom, že toto zvýšenie sa neodrazilo v daňových príjmoch štátu.
Chronicky deficitný štátny rozpočet ako fenomén väčšiny trhových ekonomík má bohužiaľ aj svoje medze únosnosti. Dlhové bremeno slovenských verejných financií dosiahlo v roku 2014 približne 41 miliárd eur, čo si vyžaduje iba na samotné úroky ročne vynakladať zhruba 1,3 miliardy eur. Lacné úvery Slovensku veritelia dopriali najmä vďaka zodpovednejšiemu prístupu k zostavovaniu štátneho rozpočtu po prijatí tzv. dlhovej brzdy. To malo odraz v historicky najnižších úrokoch, za ktoré si naša krajina mohla požičať peniaze na medzinárodných trhoch. V roku 2013 sa lákadlom pre investorov stalo aj zrušenie zrážkovej dane z úrokov zo štátnych dlhopisov, čo však obralo daňovú správu o časť daňových príjmov. Takéto otvorenie sa Slovenska investorom z daňových rajov nakupujúcich naše štátne dlhopisy pritom nie je v rámci EÚ príliš bežné, rovnako ako naša DPH na potraviny, ktorá je zasa, naopak, v rámci spoločného trhu najvyššia. Záverom možno iba konštatovať, že oproti priemeru štátov OECD máme ešte toho veľa čo doháňať.