Deflačné tlaky nie sú až takým menovým javom, ale skôr výsledkom úsporných opatrení v EÚ. Menová politika eurozóny je silno rozpínavá, zato fiškálna a mzdová politika mimoriadne reštriktívna. Táto kombinácia je vo vzájomnom rozpore, pričom jasne prevláda vplyv procyklických fiškálnych politík. Ústredná banka znížila svoju hlavnú refinančnú úrokovú sadzbu z 0,25 na 0,15 percenta. Požičiavanie od ECB je tak mimoriadne lacné. Tá navyše prijala drastické opatrenie, aby donútila banky požičiavať si peniaze namiesto vkladania do ECB – zaviedla pre ne negatívnu úrokovú sadzbu 0,1 percenta. Tým sa jednoznačne dosiahol absolútny limit úrokovej politiky.
Ani už doteraz extrémne nízke úrokové sadzby však nemali takmer žiaden vplyv na produktívnu ekonomiku. Uznala to aj sama ECB, ktorá zaviedla mäkké podmienky pre preferenčné dlhodobé pôžičky bankovému sektoru. Nový cielený dlhodobý úverový program má trvať do roku 2018. Banky by mali preukázať, že zvýšili úvery pre produktívnu ekonomiku. Ak tento cieľ nedosiahnu, úver splatia do septembra 2016. ECB si je teda vedomá, že lacná likvidita sa nedostala k produktívnym firmám, najmä v periférnych oblastiach južnej Európy.
Problém siaha oveľa ďalej ako len po úverovú politiku bánk. Politiky EÚ systematicky utlmovali dopyt po spotrebe. Väčšina ekonomík eurozóny sa ocitla v depresii, investície sú mimoriadne nízke. Pri takejto konštelácii strácajú úrokové politiky účinnosť, ako na to poukázal J. M. Keynes počas veľkej krízy v 30. rokoch. Tvrdil, že keď menové politiky strácajú účinnosť, rozpínavé fiškálne politiky naberajú na mimoriadnej dôležitosti.
Rozpočtová politika eurozóny je však procyklická a v južných krajinách eurozóny dokonca výrazne reštriktívna. Reštriktívne sú aj mzdové politiky. Európska komisia, ECB a Medzinárodný menový fond (MMF) trvali na inštitucionálnom oslabení vyjednávacej sily odborových zväzov v štátoch na periférii eurozóny. Dovoz a deficit bežného účtu sa majú znížiť znižovaním miezd a domáceho dopytu. Táto politika sa eufemisticky nazýva interná devalvácia. V podstate ide o deflačnú politiku, ktorá naozaj viedla k deflácii v niektorých častiach eurozóny predovšetkým v dôsledku úsporných opatrení Európskej únie a MMF (v marci 2014 bola ročná miera inflácie v Grécku –1,5 a na Slovensku –0,2 percenta).
Vzhľadom na deflačný trend fiškálnej a mzdovej politiky je veľmi nepravdepodobné, že „historické“ opatrenia ECB naozaj prinesú hospodárske zotavenie a zvrátia defláciu v spotrebiteľských cenách. Môžu však vyvolať inflačné impulzy tam, kde nie sú žiaduce: v oblasti finančných aktív a nehnuteľností. Existujú už náznaky, že v Nemecku a v Rakúsku sa začína vytvárať realitná bublina.
Keďže sa už potenciál pre menovú politiku prakticky vyčerpal, účinné protideflačné politiky by si vyžadovali zmenu smerom k expanzívnym mzdovým a fiškálnym politikám, najmä v kľúčových krajinách eurozóny. Rovnostárskejšie politiky by zabezpečili tú najsľubnejšiu cestu von z krízy. Vyžadovali by si však odmietnutie silných záujmov, najmä finančného sektora a exportného biznisu, a dôkladné prehodnotenie doterajšej kombinácie politík.