Pritom práve tá je exemplárnym príkladom miešania jabĺk s hruškami. Autor píše (prečítajte si komentír Juraja Mesíka Mier pre naše časy) o „anšluse“ Krymu a „boji Ukrajiny proti Ruskom iniciovanej a podporovanej agresii“. Okrem dôkazov nemeckej tajnej služby o prítomnosti 400 amerických žoldnierov na Ukrajine a tvrdení povstalcov o zajatých českých a poľských žoldnieroch existujú aj informácie o zajatých ruských aktivistoch. Kto je tu však agresor?
Niekto má zámer postaviť proti sebe dva blízke národy a využiť dávne vzájomné averzie na oslabenie pozícií vzmáhajúceho sa Ruska. Západ niekoľkokrát porušil sľuby dané Moskve, takže sa pre ňu stal nespoľahlivým partnerom. Začalo sa to nedodržaním prísľubu Michailovi Gorbačovovi, že NATO nebude po zlúčení nemeckých štátov postupovať ďalej na východ. A viedlo to až k anexii Krymu. Išlo zrejme o Putinov skrat, no ťažko hovoriť o pláne rozširovania Ruska smerom na západ. V každom prípade žiadne akty proti medzinárodnému právu, či už v Kosove, alebo na Ukrajine, by sa nemali ospravedlňovať.
Porovnávanie Ruska s rozpínavým nacistickým Nemeckom, ktoré sa dlhodobo pripravovalo na agresiu s plánmi dobyť nielen celú Európu, je však na hranici hanobenia rasy a národa. Dalo by sa azda hovoriť aj o podnecovaní rasovej a národnostnej neznášanlivosti, od rozličných akčných filmov, kde negatívne postavy často reprezentujú Rusi, cez obraz Ruska ako Ríše zla, ktorý sa dlhodobo podsúva ľuďom na Západe, až po fakt, že ešte aj v 80. rokoch minulého storočia sa na vysokoškolských internátoch vo Veľkej Británii bežne ostro nacvičovali poplachy pre prípad napadnutia Rusmi zo vzduchu.
Dôslednejšiemu pozorovateľovi medzinárodnej situácie nevdojak príde na um heslo nacistického Nemecka Drang nach Osten. Aj tzv. arabská jar postihla najmä tú časť sveta, ktorá mala čulé kontakty s bývalým Sovietskym zväzom. Povstalcov podporovali západné štáty, čím sa neraz dostali na tú istú stranu barikády ako „odsekávači hláv“.