Z toho sa odvádza aj prípadný zákonný nárok na zmarený zisk. V reklamách bánk sa tiež uvádza: Nechajte peniaze pracovať pre vás.
Od júna 2014 sa klasické pravidlá fungovania kapitalistickej spoločnosti začínajú v tejto oblasti rúcať. Peniaze síce od nepamäti nemôžu pracovať, pretože práca prináleží len ľuďom a strojom. Teraz však peniaze uložené v Európskej centrálnej banke (ECB) nielenže nebudú komerčným bankám prinášať výnosy, ale ešte si za ich dočasnú „úschovu“ v nej budú platiť. Nad zmenenými pravidlami základov kapitalizmu sa zamyslel nemecký profesor Thomas Straubhaar z Inštitútu pre zahraničnú ekonomiku v Hamburgu, ktorý zavedenie negatívnych úrokov v EÚ označil v denníku Die Welt za začiatok konca kapitalizmu.
Plusové úroky vo všeobecnosti poháňajú ekonomiku kapitalizmu a sú jej krvným obehom. Ak sa však už nedarí ani za cenu nízkych úrokov oživiť dopyt, výrobu a zamestnanosť a použijú sa zbrane najťažšieho kalibru v podobe negatívnych úrokov, znamená to naozaj vážnu krízu. Tú možno označiť podľa neho za vyschnutý elixír kapitalizmu, ktorý už nedokáže tradičným spôsobom riešiť problémy hospodárskeho mechanizmu.
Zámer udržiavať nízke úroky a spotrebou oživovať hospodársky rast sa alibisticky zdôvodňuje tým, že v ekonomikách prevládajú deflačné tendencie spojené s rizikom, že ceny budú medziročne nižšie a spotrebitelia namiesto nakupovania budú vyčkávať, či sa neoplatí nákupy odložiť na neskôr, keď budú tovary lacnejšie. Táto opatrná stratégia spotrebiteľov má svoj racionálny základ v obavách, či nestratia prácu, a preto sa radšej ako na cudzie (požičané) peniaze viac spoliehajú na vlastné úspory.
Z peňazí zhromažďovaných v bankách sa žiadna daň z pridanej hodnoty nevyberá a peniaze z odloženej spotreby nevytvárajú nové pracovné miesta, ani zvýšenie objednávok podnikateľom vo výrobe či obchodníkom. Čarovný prútik v podobe znižovania beztak nízkych úrokov však už asi nepomôže. Uloženie peňazí v bankových a poistných produktoch je tak už pre sporiteľov obchodom s vopred istou stratou, čo možno označiť aj za určitú formu znárodnenia peňazí.
Nízke úroky boli jedným z dôvodov, prečo sa krajiny periférie EÚ na čele s Gréckom príliš zadlžili. Nízke úroky v spoločnej európskej mene ich lákali investovať bez veľkého uvažovania, kto a kedy novovytvorené dlhy štátov naozaj splatí. Grékom nepomohlo ani zoškrtanie dlhov na úkor majiteľov gréckych štátnych dlhopisov, pretože sa po necelých dvoch rokoch od „haircutu“ prepracovali k ešte nebezpečnejšej zadlženosti, akú mali pred ich vynúteným zosekaním zo strany veriteľov.
Skutočnosť, že záchranné mechanizmy pre nezodpovedné krajiny s bankami, ktoré bezhlavo v minulosti riskovali a celé bremeno problémov hodili na všetkých daňových platiteľov, je dnes už druhoradá.
Školné za otestovanie morálneho hazardu finančných žonglérov a ich vládnych mecenášov zaplatili už doteraz najmä investori v penzijných a podielových fondoch a životných poistkách v podobe mizerných výnosov. Nízke úroky v minulosti motivovali banky namiesto poctivého zisku z poskytovania úverov preferovať špekulácie. Dnes im krídelká mamonu po rýchlych ziskoch má pristrihnúť prísnejšia banková legislatíva v oblasti kapitálovej primeranosti či plán na zavedenie dane z finančných transakcií.
Ukáže sa, či budú negatívne úroky naordinované zo strany ECB napomáhať uprednostneniu úverovania reálnej ekonomiky alebo neželateľnému nafukovaniu bublín. Potom vízia konca kapitalizmu môže mať naozaj aj reálne kontúry.