Z týchto postulátov chce hlava štátu zrejme odvodiť svoju ďalšiu politickú líniu. Práve tieto základné odkazy však nesú značné rozpory. Tie sa pretavia i do politických rozporov, pokiaľ prvý občan štátu alebo jeho pracovné okolie plánuje na tejto línii postaviť svoje pôsobenie. Je asi pochopiteľné, že Andrej Kiska si hneď v úvode pripísal „silný mandát od občanov“ na to, čo chce robiť. Tu je prvý rozpor. V druhom kole prezidentských volieb platne svoj hlas odovzdalo 49,95 percenta všetkých voličov. Za niektorého z kandidátov, ktorých ponúkal politický systém, teda hlasovala dohromady menej ako polovica ľudí oprávnených odovzdať svoj hlas.
Voľby vlastne nemajú väčšinovú legitimitu. Na tomto fakte nič nemení snaha oficióznych kruhov, ku ktorej sa pripojil aj nový prezident – pripísať tento jav „nezáujmu“ občanov a nie faktu, že politický systém im neposkytuje prijateľné varianty politického výberu.
Kiska bude prezidentom s veľmi malou podporou voličov. Celkovo nezískal ani 30 percent hlasov všetkých ľudí s volebným právom. Ani absencia viditeľne väčšinovej legitimity volieb, ani sotva 30-percentná legitimita prezidenta nehovoria o silnom mandáte od občanov.
Každý prezident sa usiluje označiť ako nadstranícky. Ako uviedol Kiska, považuje sa za prvého prezidenta bez politickej a straníckej minulosti. Nie je však jasné, čo z toho vyplýva, keďže jeho prítomnosť je vrcholne politická. A to je teraz podstatné. Kedysi nebol politikom každý politik.
Prezident ďalej skonštatoval: „Nebol som kandidátom vlády, nebol som kandidátom opozície. A takým, nadstraníckym, i zostanem…“ Treba dodať, že Kiska bol kandidátom pravice. Hoci nie je členom žiadnej strany, ako kandidáta ho podporili pravicové strany, médiá i treťosektorové štruktúry. Z tejto oblasti pochádzajú aj jeho spolupracovníci.
Keď v minulosti kandidoval Ivan Gašparovič, bol členom maličkej neparlamentnej strany, ktorá nebola etablovaná v rámci koalície ani opozície. V roku 2004 nedisponoval ani zďaleka takou výraznou podporou pravicových (ľavicové prakticky neexistovali) masmédií a treťosektorových štruktúr ako aktuálne Andrej Kiska. Dá sa preto diskutovať, či mal takú stranícku podporu. V porovnaní s Gašparovičom je politické pozadie nového prezidenta viac politicky významné a vyprofilované.
Kiska vyjadril rešpekt k svojim, ale aj k Ficovým voličom, ako aj ku všetkým, ktorí sa zúčastnili na voľbách a záleží im na budúcnosti. Tým však akosi vypustil z oblasti rešpektu i zo skupiny, ktorej záleží na budúcnosti, tú časť ľudí, ktorým politický systém nedáva možnosť politického výberu. Vzhľadom na veľkosť tejto skupiny jeho názor možno v danej situácii označiť ako ortodoxný.
V ďalších častiach prejavu hovoril o ľuďoch, ktorých príbehy sú plné trpkosti. To by však mohlo znieť ako výsmech najmä pre tých, ktorých príbehy sú plné trpkosti vinou tzv. pôžičiek od nebankových spoločností. V súvislosti s celkovou nespokojnosťou občanov s politikou hovoril nastupujúci prezident o cynizme, neslušnosti a úplatkárstve.
Ale nespomenul deficit demokracie, absenciu názorovej plurality v mediálnom i straníckom systéme, ktorý neponúka značnej časti ľudí možnosť výberu, v dôsledku čoho je politický systém pre nich uzavretý.
Andrej Kiska nehovoril o politickej závislosti. Ako sa zdá už z inauguračného prejavu, so systémovou kritikou asi vôbec nepríde. Dokonca ani s takou okrajovou, akú sme mohli badať v úvodnom vystúpení českého prezidenta Miloša Zemana.