Bezprostredne po páde komunistických režimov v strednej a východnej Európe malo svetové spoločenstvo vôľu vrátiť sa k ideálom Spojených národov ochromených studenou vojnou. No už čoskoro si víťaz tejto globálnej konfrontácie uvedomil, aké mocenské výhody mu prináša udržiavanie a rozširovanie historického reliktu studenej vojny – Severoatlantickej aliancie – a aké astronomické ekonomické zisky môže dosiahnuť, ak sa svetové hospodárstvo bude riadiť súborom neoliberálnych pravidiel nadiktovaných Washingtonom (tzv. Washingtonský konsenzus). Vďaka týmto pravidlám, výhodným pre jedno mocenské centrum, priviedol Bill Clinton Spojené štáty na historický vrchol svojej politickej, vojenskej a ekonomickej moci. Lenže to, čo vyzeralo ako epochálny triumf, bolo zároveň začiatkom problémov, ktoré vyústili až do súčasnej krízy.
Ak je jedinou odpoveďou na narastajúce problémy vo svete výzva na zvyšovanie zbrojenia, je to odpoveď šialená a zaručene neefektívna. Rovnako ako zúženie riešenia krízových situácií na otázku, či Spojené štáty zasiahnu, alebo nie. Je pochopiteľné, že Washingtonu sa táto situácia vymyká z rúk. Ak vložíte osud planéty do rúk impéria, ktoré má globálne záujmy, ale nie globálnu zodpovednosť, systém sa zrúti v dôsledku vlastných protirečení. A tých je už toľko, že Spojené štáty nestačia zasahovať ani tam, kde by chceli.
Potrebujeme novú filozofiu bezpečnosti a nové pravidlá medzinárodných vzťahov, ktoré budú vynútiteľné a záväzné pre všetkých – aj pre veľmoci. Potrebujeme do reformy OSN a do podpory programov na vytváranie kultúry mieru investovať viac ako do prezbrojovania NATO. Už len preto, že štáty Severoatlantickej aliancie sa podieľajú na svetových vojenských výdavkoch dvoma tretinami a ak niekto tvrdí, že je to málo, sleduje celkom určite iné záujmy ako bezpečnostné. Mierový projekt Európskej únie stráca zmysel, ak tie isté konfrontačné princípy, ktoré zavrhla vo vzťahoch medzi svojimi členmi, prenáša do vzťahov medzi civilizáciami – ak vojnu prenášame na vyššiu úroveň, tým sme si veľmi nepomohli.
Stojí za pozornosť, že interná a externá úroveň mieru v jednotlivých krajinách sa dá zmerať. Od roku 2007 uverejňuje Inštitút pre ekonómiu a mier každoročný rebríček štátov – tzv. Globálny mierový index – v ktorom hodnotí ich mierumilovnosť na základe 23 indikátorov (medzi ktoré patria napríklad výdavky na armádu, obchod so zbraňami, kriminalita, násilie v spoločnosti, politická nestabilita, angažovanosť v mierových operáciách OSN a pod.). Za projektom stoja také významné osobnosti ako bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan, tibetský duchovný vodca dalajláma, arcibiskup Desmond Tutu, americký ekonóm Jeffrey Sachs atď.
Globálny mierový index by sme si mali všímať aj na Slovensku, lebo konfrontuje naše vlastné predstavy so skutočným stavom. Tohtoročný rebríček bol zverejnený práve včera. Vyplýva z neho, že spomedzi 162 štátov najmierumilovnejšou krajinou na svete je Island, na opačnom konci rebríčka je Sýria. V prvej desiatke je až sedem európskych krajín, no žiadna zo strednej Európy a len dva štáty NATO.
Slovensko urobilo uplynulý rok jeden z najväčších skokov, keď postúpilo z 33 miesta na 19. Je to pomerne veľký úspech, lebo doteraz bolo dlhodobo najmilitaristickejším štátom strednej Európy (napríklad susedné Česko je 11., pred rokom bolo 14.). Je paradoxné, že hoci Kanada patrí so svojím 7. miestom k najmierumilovnejším štátom sveta, jej južný sused, USA, je až na 101. mieste v rovnakej skupine ako Čína, Irán, Líbya či Nigéria. Dosah násilia na svetovú ekonomiku predstavoval minulý rok stratu 9,8 trilióna dolárov. Naozaj si myslíte, že toto je cesta, v ktorej by sme mali nasledovať Spojené štáty?