Autor v nej opisuje, že stať sa bohatým je dnes oveľa ťažšie ako v minulosti. Väčšina majetku boháčov totiž nepochádza z práce, ale z dedičstva, prípadne ide o kapitál získaný venom alebo darom.
Dielo vzbudzuje pozornosť predovšetkým pre nastolenie problémov, ktoré čakajú každú trhovo orientovanú kapitalistickú spoločnosť, kde sa čoraz viac roztvárajú nožnice medzi úzkou elitou bohatých ľudí a väčšinou ľudí, ktorí žijú z bežných pracovných príjmov. V mnohých ekonomikách sa znižuje podiel strednej vrstvy a zvyšuje nerovnosť. To však neznamená, že by sme sa mali snažiť o relatívne rovnostárstvo ako v čase pred rokom 1989.
Kedysi sa študenti na vysokých školách učili o zahnívajúcom kapitalizme, kde diktujú podmienky vývoja spoločnosti majitelia kapitálu, ktorí získavajú rentu z prenájmu pôdy alebo dividendy z podielu na zisku z vlastníctva akcií či úrokov z peňazí uložených v banke. Marxisti takúto vrstvu obyvateľstva označovali za parazitov spoločnosti, tzv. strihačov kupónov (čo ešte pred štvrťstoročím bolo synonymom rentierov dosahujúcich príjem z dividend akciových spoločností).
Práve na negatívnu hrozbu vytvárania vrstvy pasívneho obyvateľstva rentierov z radov mladých ľudí pochádzajúcich zo zámožných podnikateľských či bankárskych kruhov sa nepriamo snažil upozorniť francúzsky ekonóm Piketty. Nerovnosť veľkého rozsahu vedie postupne k deformáciám, pretože zákony si vo svoj prospech prispôsobuje nepatrná väčšina v spoločnosti, ktorá extrémne zbohatla a svoj majetok potrebuje adekvátne chrániť a rozmnožovať bez ohľadu na to, čo si myslí väčšina ľudí v danej krajine.
Slovensko sa v procese budovania trhovej ekonomiky pred desaťročím rozhodlo svoju budúcnosť založiť na princípoch neoliberálneho modelu ekonomiky a zrušilo dane, ktoré znižovali príjmové a majetkové nerovnosti (daň z dedičstva, daň z darovania, daň z dividend a podielov na zisku s. r. o., daň z prevodu nehnuteľností a progresívnu daň z príjmu). Na druhej strane sa zvýšila DPH na potraviny na najvyššiu úroveň v EÚ.
Ak by bol slovenský ekonomický model posúdený očami Thomasa Pikettyho, poslúžil by mu ako odstrašujúci príklad. Ekonomické reformy z roku 2004 vo svojej dobe boli, samozrejme, magnetom a rozhodujúcim krokom k zvýšeniu ekonomického rastu a zníženiu extrémne vysokej nezamestnanosti. Tak ako iné veci však lesk relatívne nízkeho zdanenia kapitálu na Slovensku nekorešponduje s vysokým daňovo-odvodovým zaťažením strednej vrstvy obyvateľstva. Stačí si pripomenúť na krátenie nezdaniteľného minima u fyzických osôb či povinnosť platiť zdravotné odvody z nepracovných príjmov.
Z pohľadu príjmov by sme za bohatých ľudí na Slovensku mohli označiť tých, čo zarábajú viac ako štyritisíc eur mesačne. Približne od tejto hranice sa ich už netýka platenie inak povinných odvodov poistného z dodatočných príjmov pochádzajúcich prevažne z vlastníctva kapitálu. Nerovnosť príjmov pretavená do veľmi vysokej majetkovej nerovnosti sa Slovenska môže týkať trebárs o desať rokov, keď už polarizácia spoločnosti môže vyústiť do stavu, že „demokratické“ princípy riadenia krajiny budú predovšetkým v rukách rentierov, bohatých dedičov a ľudí, ktorí sa medzi najvyššiu kastu dostali výhodným sobášom tak, ako to bolo pred storočím.
Pre správne riešenia bude treba hľadať recept nielen v zavedení globálnej kontroly kapitálu a jeho zdaňovaní, ale aj oprášením téz protestantskej etiky prikazujúcej pre blaho spoločnosti pracovať aj najbohatším jednotlivcom v krajine.