Riziká procesu asociácie

Piatkový podpis asociačnej dohody s EÚ znamená nepochybne významný dátum nielen pre Ukrajinu, Gruzínsko a Moldavsko, ale aj pre Európsku úniu.

29.06.2014 22:00
debata (2)

Znamená to totiž jej otvorený vstup do regiónu, ktorý bol dosiaľ považovaný za sféru vplyvu Ruskej federácie. Na rozdiel od pobaltských republík, ktorých odchod do EÚ aj NATO Rusko potichu akceptovalo aj z dôvodu vlastnej slabosti, asociáciu troch spomínaných štátov vníma ako nepriateľský akt.

Hoci dohody potvrdzujú proeurópske smerovanie uvedených krajín, je ilúziou očakávať, že sa geopolitické súťaženie medzi Ruskom a Západom o vplyv na východoeurópskych susedov EÚ skončilo. Naopak, zrejme prepukne s novou intenzitou, čo napokon potvrdzuje aktuálny vývoj na Ukrajine a v Moldavsku, kde otázka zahraničnopoli­tickej či dokonca až civilizačnej orientácie vyvoláva v tamojších spoločnostiach hlboký rozkol. Zbližovanie strednej Európy s EÚ prebiehalo prakticky bezkonfliktne a aj spory, ktoré sa tejto otázky týkali (napr. v prípade Slovenska počas vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998), sa podarilo vyriešiť pokojnou cestou.

Podobný vývoj v štátoch Východného partnerstva očakávať nemôžeme. Ukrajina, Moldavsko i Gruzínsko majú problémy so svojou vlastnou územnou integritou, ale aj s nestabilnou demokraciou a s výnimkou Gruzínska aj s hlbokým rozkolom v otázke národnej identity.

EÚ sa tak stala chtiac-nechtiac geopolitickým aktérom, ktorý musí riešiť prvú závažnejšiu výzvu na globálnej aréne, ktorou je konflikt s Ruskom, aj keď pôvodne takéto ambície nemala. Proces asociácie štátov Východného partnerstva teda nadobúda aj bezpečnostné implikácie a aj keď to asociačné dohody nepredpokladajú, EÚ sa musí skôr či neskôr stať aj bezpečnostným aktérom.

O tom, že otázka Ruska aj rusko-ukrajinských vzťahov sa stáva agendou Európskej únie, svedčí aj vyhlásenie nemeckej spolkovej kancelárky Angely Merkelovej, podľa ktorej najdôležitejšia časť Asociačnej dohody medzi Ukrajinou a EÚ, t. j. ustanovenia týkajúce sa Hlbokej a komplexnej zóny voľného obchodu (DCFTA), vstúpia do platnosti až po trojstranných negociáciách medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom. Je zrejmé, že potenciálna integrácia štátov východnej Európy s EÚ, hoci aj vo veľmi vzdialenej časovej perspektíve, sa nemôže riešiť bez riešenia vzťahov medzi EÚ a Ruskom. Nie je to však iba Európa alebo Ukrajina, ktoré môžu stratiť na konflikte s Ruskom, ale aj naopak, pre Rusko zostávajú veľmi dôležité dodávky z Ukrajiny, napr. pre oblasť zbrojného priemyslu.

Pre Ukrajinu však podľa odhadov Ruskej akadémie vied obmedzenia v prístupe na ruský trh, ktorými sa Rusko vyhráža v záujme ochrany vlastného trhu pred expanziou ukrajinských produktov, môžu znamenať pokles exportu do Ruska takmer o polovicu (z 15,8 mld. na 8 mld. USD) a pokles hrubého domáceho produktu o 0,5 až 1 percento. Na druhej strane, z dlhodobého hľadiska proces asociácie nepochybne bude pre Ukrajinu znamenať šancu na modernizáciu ekonomiky i celej spoločnosti.

Kyjev však musí v súčasnosti ako kľúčovú riešiť otázku vlastnej územnej celistvosti, hrozbu kolapsu ekonomiky a potenciálneho štátneho bankrotu, zabezpečenie dodávok zemného plynu a napokon prakticky od nuly budovať svoju štátnosť, keďže druhá ukrajinská republika, vytvorená po roku 1991, prakticky iba prevzala štátny aparát a inštitúcie sovietskej Ukrajiny. Práve slabosť politických inštitúcií a nízky rešpekt k formálnym pravidlám hry môžu byť jednými z najväčších rizík úspechu asociačného procesu na východe Európy. Východoeurópske spoločnosti však v sebe neraz často živia aj nerealistické ilúzie o EÚ a celkovo o dôsledkoch integrácie. Týka sa to aj mladšej generácie. Nerealistické ilúzie môžu následne spôsobiť veľké sklamanie. Vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu na Ukrajine a súčasnú krízu štátnosti nebude rozumné podmieňovať pomoc realizovaním drastických neoliberálnych reforiem, ktorých dôsledkom bude ešte hlbší úpadok verejného sektora práve v situácii, keď Kyjev potrebuje viaceré štátne inštitúcie, vrátane polície a tajných služieb, budovať prakticky od nuly.

V tejto situácii bude dôležité aj správanie EÚ. Asociácia jej európskych susedov dlhodobo neuspokojí a ak má byť tento proces úspešný a motivovať jej partnerov k skutočným zmenám, musí byť nastolená otázka perspektívy budúceho členstva. Varovným je príklad Turecka, ktoré sa tak dlho nachádza v pozícii „večného kandidáta“, až v spoločnosti začínajú víťaziť nielen nálady proti EÚ, ale aj proti dedičstvu kemalistickej revolúcie.

Napokon, nie je zrejmé, či sa EÚ dostatočne poučila aj zo svojho postoja k Ukrajine po oranžovej revolúcii v roku 2004. Vtedy nedostatočná ochota posilniť inštitucionálnu dimenziu vzťahov s Ukrajinou, vrátane absencie perspektívy členstva v EÚ, spôsobila nástup Viktora Janukovyča a celkový kolaps beztak nestabilnej ukrajinskej demokracie. EÚ si musí uvedomiť, že najväčšie výzvy pre jej budúcnosť sa nenachádzajú na juhu, ale na jej východných hraniciach.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #asociačná dohoda s EÚ