Na počiatku všetkých veľkých zmien bol Németh, posledný premiér z obdobia reálneho socializmu a prvý premiér, ktorý už pred kolapsom komunizmu pripustil verejnú diskusiu a začal legislatívne procesy uľahčujúce zmeny v systéme riadenia. S jeho osobou sa spájajú počiatky takých reformných krokov ako zákon o spolčovaní a slobodnom zhromažďovaní, o práve na štrajk a súbor zákonov umožňujúcich súkromné podnikanie, ďalej zákon o referende, o civilnej službe v armáde, o emigrácii a imigrácii a zákon o rehabilitovaní protagonistu maďarskej revolúcie Imre Nagya.
Týmto Németh naštartoval aj činnosť ústavného súdu a inicioval dohodu o odsune sovietskych vojsk. Zákonom zrušil názov štátu. Maďarskú ľudovodemokratickú republiku zmenil na Maďarskú republiku. Prvýkrát v histórii krajín Sovietskeho bloku zostavil vládu odborníkov a ignoroval schvaľovanie ministerských postov sovietskymi poradcami. Vo funkcii zotrval krátko (od 24. 11. 1988 do 25. 3. 1990), ale výsledky jeho vládnutia boli enormné. Jeho kabinet odsúhlasil dovedna 58 zákonov, ktorými umožnili transformáciu socialistického zriadenia na právny štát s trhovou ekonomikou.
Treba poznamenať, že jeho pokus o transformáciu centrálne riadeného štátu na ekonomiku s prvkami parlamentnej demokracie bol ticho schvaľovaný Moskvou – privilégiom, ktorého sa iné krajiny z bloku Varšavskej zmluvy nikdy netešili. Némethova vláda vypovedala však aj Česko-slovensko-maďarskú dohodu o výstavbe SVD Gabčíkovo-Nagymaros (máj 1989). Vláda odborníkov požiadala (ako jedna z prvých postkomunistických štátov) o členstvo v Rade Európy a OBSE. Najväčší ohlas vo svete však vyvolalo otvorenie hraníc a beztrestný odchod východonemeckých turistov, dovolenkujúcich v Maďarsku, na Západ. Németh zohral hlavnú úlohu pri odbúravaní železnej opony.
Patril do generácie reformných komunistov, ktorá sa dokázala z hriechov minulosti včas vykúpiť. Skupina maďarského komunistického politbyra (Pozsgay, Németh, Horn a Nyers) prevzala skúsenosti socializmu s ľudskou tvárou a navyše napodobnila Slovensko z roku 1944, ktoré sa „stihlo vykúpiť“ spontánnym protifašistickým odbojom.
Politické aktivity Némethovej vlády súviseli predovšetkým s prehodnotením udalosti roka 1956. Za jeho vládnutia sa zmenil maďarský politicky slovník. „Kontrarevolúciu“ jednoznačne pomenovali ľudovým povstaním. Deň vypuknutia revolúcie (23. október 1956) vyhlásili za štátny sviatok. Je pozoruhodné, že ešte pred kolapsom režimu sa mu podarilo realizovať také politicko-ekonomické zmeny, ktoré gorbačovská perestrojka vôbec nepredvídala.
Nespornou zásluhou Németha bola organizácia prvých slobodných parlamentných volieb (25.¤marca 1990). Jeho popularita vrcholila a o jeho víťazstve vo voľbách sa nepochybovalo. Voľby však prehral a porážku nedokázal „demokraticky“ ani ľudsky stráviť. Vo funkcii predsedu ho nahradil človek s nekomunistickou minulosťou (József Antall).
Politológ a národohospodár László Lengyel charakterizoval jeho sklamanie výstižne: „Nemožno odhadnúť, akým premiérom by bol v systéme fungujúcej parlamentnej demokracie.“ Németh bol politický selfmademan, odchovaný maďarskou kádárovskou školou socializmu. Jeho odchod zo stranícky nominovaného postu premiéra však bol demokratickým gestom. Rezignoval z funkcie predsedu vlády (22.¤mája 1990) a umožnil tak kultúrny nástup demokraticky zvolenej vládnej garnitúry. Po neúspešných voľbách bol Németh na krátky čas poslancom parlamentu. Mandát získal ako kandidát Maďarskej socialistickej strany. V apríli 1991 rezignoval aj z postu poslanca a prijal lukratívnu ponuku na funkciu viceprezidenta Európskej investičnej a rozvojovej banky so sídlom v Londýne. Treba povedať, že post získal na základe odbornosti a nie ako „trafiku“ za minulé činy.
Takýto bol koniec posledného „socialistického“ premiéra Maďarskej republiky a prvého iniciátora reforiem socialistického zriadenia. Patril medzi politikov, ktorí podobne ako Alexander Dubček verili, že socializmus možno zreformovať zvnútra. Nazdávam sa, že tejto idey sa dodnes nevzdal. Po návrate Németha z Londýna sa Maďarská socialistická strana, z ktorej vyšiel, k nemu zachovala macošsky. Jeho návrat do veľkej politiky bol vždy niečím socialistami podmienený. Z jednej či z druhej strany. Aj taký je osud reformátorov.