Tradičné strany čelia problémom pri zastupovaní širokých skupín sociálne čoraz polarizovanejšieho obyvateľstva. Sociálni demokrati často akoby kopírovali neoliberálne politiky. Po vypuknutí ekonomickej krízy sa tento trend zintenzívnil, najmä v krajinách na periférii EÚ, kde Brusel presadil prísne úsporné opatrenia. To popudilo masy voličov týchto strán – pracujúcich, štátnych zamestnancov a dôchodcov.
Presadzovaním neoliberálnych opatrení si sympatizantov odcudzili aj kresťanskí demokrati. Úsporné kroky majú totiž vplyv i na katolíckych zamestnancov. Malé firmy a živnostníkov zasiahla deregulácia. Liberálnych a konzervatívnych voličov rozdeľujú témy ako rodová rovnosť či potraty. Neoliberálne politiky, najmä privatizácie, viedli k prepuknutiu korupčných škandálov.
Mnohé neštandardné strany vznikli z iniciatívy veľkopodnikateľov, alebo sa prinajmenšom tešia ich veľkej podpore (česká ANO vedená Andrejom Babišom, rakúsky Team Stronach). Prezentujú sa ako „nové“ strany bojujúce proti establišmentu. Nové sú však skôr tváre ako ich programy. A hoci zväčša neboli súčasťou doterajšieho politického establišmentu, často sú kľúčovým prvkom toho ekonomického. Volebnú rétoriku dopĺňajú sľubmi o efektívnych rozhodovacích štruktúrach (štát fungujúci ako firma) a protikorupčných opatreniach.
Pretože predstavujú liberálno-konzervatívne programy, zvyčajne sa tešia priaznivému mediálnemu krytiu. Ich predstavitelia neraz aj sami vlastnia mediálne siete a dokážu štedro financovať volebné kampane. To isté sa týka aj nestraníckych kandidátov na post prezidenta (Andrej Kiska na Slovensku). Na čele nových pravicových zoskupení obyčajne stoja podnikatelia. Nové ľavicové hnutia to majú oveľa ťažšie, disponujú menším prístupom k financovaniu i k médiám.
Z tohto hľadiska kráča Slovinsko viac-menej v súlade s celoeurópskym trendom. Sú tu však určité rozdiely. Slovinci zažili viacero korupčných škandálov. Preto nedávno uväznili kontroverzného lídra najdôležitejšej pravicovej strany Janeza Janšu. Ekonomická politika jeho prvej vlády (2004 – 2008) zanechala krajinu s vysokou zadlženosťou bánk a súkromných firiem, s čím si potom museli poradiť stredoľavé strany.
Prijatím privatizačných rozhodnutí a úsporných opatrení sa odklonili od svojich sľubov, čo viedlo k obrovskému odcudzeniu voličov. Keď sa strana premiérky Alenky Bratušekovej rozpadla, vyhlásili predčasné voľby.
Miro Cerar, úspešný líder po ňom pomenovanej strany, nie je podnikateľ, ale profesor ústavného práva. Zdá sa však, že za ním stoja príslušníci ekonomického a politického establišmentu. Cerar vykreslil SMC ako politickú silu bojujúcu proti korupcii a stojacu nad spormi medzi ľavicou a pravicou. Práve to zaujalo širokú verejnosť. Inak jeho ekonomický program bol dosť vágny. Vo svojich vyjadreniach odhalil aj hlboko konzervatívne pohľady na rodové otázky. Neurčitý profil jeho strany a nedostatok politických skúseností jej predstaviteľov vyvolávajú množstvo otázok.
Nejde však o jediného nováčika v parlamente. Prvýkrát sa tam dostalo zoskupenie Združená ľavica (6 %), ktoré vzniklo na základe rozsiahlych sociálnych protestov proti reštriktívnej politike. Slovinský príklad ukazuje, že kríza ekonomického modelu otvára priestor aj pre novú ľavicu. Podobný vývoj možno pozorovať v Španielsku, kde sa z protestov zrodila strana Podemos, ktorá uspela vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Upravená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia.