Priniesla 37 miliónov mŕtvych a väčšie množstvo ranených, ale aj nesmierne materiálne škody. Vyostrila vzťahy medzi ľuďmi, krajinami a národmi. Vyvolala ďalšie sprievodné procesy, ako bola napr. genocída pol druha milióna tureckých Arménov. Výstrel v Sarajeve sa stal iskrou, ktorá odštartovala požiar na dávno uložených polenách. Politické elity sa pripravovali na ozbrojený konflikt roky. Teritoriálno-koristnícke záujmy umocňované radikalizáciou nacionalizmu zasiahli vladárov úspešných aj menej úspešných kolonizátorských mocností.
Popri masakroch na frontovej línii biedu pociťoval aj tyl, čo skvele opísal Milo Urban v románe Živý bič. Odpoveď na otázku ďalšieho oravského rodáka Pavla Országha Hviezdoslava „Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie znivočenie mravov?“ nie je jednoduchá. Vinníkov možno nájsť na všetkých stranách meniacich sa frontov.
Išlo najmä o monarchov aj republikánskych vladárov, armádne špičky, zbrojársky priemysel a agitátorov s nacionálno-agresívnym slovníkom. Takmer všetci chceli bezprácne tomu druhému čo najviac uchmatnúť. Dokonca ani Srbsko, ktoré stratilo po Arménoch najviac, viac ako štvrtinu svojho obyvateľstva, nezostalo celkom bez viny.
Verejnú pravdu píšu víťazi. A tí v úsilí umyť si ruky ako Pilát, vtlačili čierneho Petra Berlínu. Nemecko, ktoré sa na rozdiel od iných veľmocí veľmi neskoro zjednotilo, a teda nestihlo v zámorí dostatočne kolonizovať, určite túžilo po zmenách hraníc najviac. A podľa toho aj konalo. Ale nebolo v tomto úsilí samo. Preto najviac pociťovalo versailleský mierový systém ako nadiktovanú nespravodlivosť a čakalo na revanš.
Keď rinčia zbrane, zdá sa, že očakávaný mier je všetko. A skutočne jeseň roku 1918 priniesla porobeným národom veľa. Dosiahli vlastnú štátnosť a začali preberať zodpovednosť samých za seba. Na mnohých miestach sa ukotvili síce nedokonalé a málo trvácne, ale predsa demokratické režimy. Z dlhodobého hľadiska je dôležité povojnové pravidlá naformulovať tak, aby ich aspoň do istej miery akceptovali v povedomí aj porazení.
Podľa Konfucia veľkosť víťaza spočíva aj v tom, že vie poskytnúť druhej stane most na ústup. Víťazi sa po roku 1918 nesprávali o nič etnicky tolerantnejšie ako dosiaľ. Stále pripomínali v jednostrannom duchu porážku a vinu Nemcom. A tí odpovedali aj v dôsledku iných príčin, pod ktoré sa podpísala svetová hospodárska kríza a málo funkčná Spoločnosť národov, po dvoch desaťročiach najbrutálnejšou vojnou v doterajšej histórii. Roztočili najzverskejšiu formu nacionalizmu, ktorý vyprodukoval aj holokaust. Preto mnohí tvrdia, že druhá svetová vojna bola iba pokračovaním nedokončenej prvej.
Po výstrele v Sarajeve sa zmenila geopolitická tvár sveta. Európa, hoci si to jej mnohí obyvatelia dodnes neuvedomujú, prestala byť hlavným hráčom. Ťažisko rozhodovania o osude sveta sa po rokoch presunulo do Washingtonu a Moskvy. Jasne to ukázal aj nástup studenej vojny, ktorá je pokračovaním tých predchádzajúcich a po krátkom prerušení na konci minulého storočia trvá až doteraz.
Sprevádza ju hlboká nedôvera, vybičovaný polarizmus, čierno-biele videnie, nárast fundamentalizmu, odmietanie triezvych faktov, emocionálne výbuchy, zovšeobecňovanie a účelovosť v politikom slovníku. V studenej vojne sa veľmoci vyhli bezprostredným fyzickým konfliktom, ale nezbavili svet horúcich lokálnych vojen mimo vlastného územia.
Konflikt vnútorných aj zahraničných záujmov u nášho východného suseda vyvoláva toľko napätia, že sa ho budú veľmi ťažko zbavovať celé generácie. Vojna má zvyčajne objektívne hospodárske a politické príčiny. Ale rozdúchava sa aj vďaka posunom v našom vedomí a podvedomí. Kultúrno-antropologická podstata sa veľmi ťažko mení. Nielen ukrajinské a ruské televízne kanály svedčia o tom, ako sa dá podobnými jazykmi hovoriť o tej istej udalosti obsahovo aj emotívne absolútne protichodne bez náznaku ústupkov a pochybností o svojej pravde.
V takomto ovzduší prestávame počúvať ľudí s chladnou hlavou, chýba priestor na analýzu príčin konfliktu, požiar sa nehasí, a ak áno, tak iba olejom. V tom je istá podobnosť s ovzduším prvej svetovej vojny, ktorá prebiehala v inom čase, v inom priestore a v inej atmosfére. Vybičovaná atmosféra, ktorá vládne v tejto aj ostatných otázkach na našich sociálnych sieťach hovorí o chorej podobe polarizácie aj našej spoločnosti.
Človek je obdarený racionálnym poznaním. Nemusí byť vždy zajatcom egocentrických pudov, spojených so strachom o stratu životného teritória, ale aj s túžbou po jeho rozšírení. Každá vojna sa raz skončí, a preto je pre väčšinu obyvateľstva zbytočná a absurdná. Prvá svetová vojna podobne ako nasledujúce priniesla mnoho zla a tragédie, ale aj možnosť sebareflexie. Nik o tom nenapísal literárne krajšie a filozoficky hlbšie ako Jaroslav Hašek. Ide iba o to, nakoľko sme nepoučiteľní.