Ani tí prví však nechcú mnohopočetné rodiny, ako to bolo bežné v minulosti. Myslia skôr na udržateľný status quo počtu obyvateľstva bez prisťahovalectva. Najčastejším motorom ich obáv je zaistenie potreby pracovných síl na vytvorenie dostatočného HDP, ktorý dokáže prefinancovať dôchodky, a boj proti osamelosti starých ľudí v bezdetnej starobe. Horizontom ich záujmu sú hranice Slovenska. Pre strom nevidia les, pre „rastomániu“ našu modrú planétu.
Druhý pohľad je globálny. Slovensko sa v ňom javí ako malý fliačik na pestrom koberci dvesto štátov sveta, od roku 1800 zachvátených globálnym ošiaľom rastu: viac, vyššie, rýchlejšie. Takýto prístup v prvej polovici éry viedol k rastúcemu blahu ľudí, ale v posledných rokoch priam ohrozuje existenciu planéty. Len jeden z hrozivých parametrov rastu: počet obyvateľov sa od oného roku 1800 zvýšil na sedemnásobok, a to z 1 miliardy na viac ako 7 miliárd. Alebo ešte jeden: k existujúcej miliarde automobilov pribúda na zemi ročne 80 miliónov nových áut, ktoré spotrebujú denne 87 miliónov barelov pohonných hmôt. Je pre automobilizmus riešením celkom isté vyčerpanie fosílnych palív? Nie, každý problém ľudstva by sa dal riešiť ľahšie, keby nás žilo menej.
Je sebecké nemať deti, resp. mať len jedno dieťa? Parafrázujúc hovorím: „Kto som ja, aby som kritizoval slobodných či bezdetných?“ Zoznam príčin, prečo ľudia zostávajú bezdetní, je dlhý. Často sú na prvom mieste finančné otázky, keďže výchova, a najmä vzdelanie dieťaťa sa stávajú čoraz drahšími. Niektorí kriticky rozmýšľajúci mladí ľudia však pochopili, že mať dieťa predstavuje neúmerne veľkú ranu globálnym zdrojom, ktoré sú konečné.
Voľba mať jedno dieťa vedie v strednej a dlhodobej perspektíve k zníženiu populácie, ale zároveň umožňuje rodičovské radosti. Množia sa prípady, keď pár tvoria dvaja jedináčikovia. Ak budú mať len jedno dieťa, bude to v priebehu dvoch generácií jedna osoba namiesto šiestich, čo je predsa zásadný rozdiel.
Argument zaistenia potreby pracovných síl na vytvorenie potrebného HDP v upadajúcich generáciách zaváži málo. Všetky súčasné výrobné technológie sa zameriavajú na robotizáciu, ktorá vyháňa z tovární robotníkov a vo všetkých svetadieloch rastú armády neškolených, ale aj kvalifikovaných nezamestnaných. Sklamali nádeje, že by natalistická politika, napr. „baby bonusy“, dlhodobo niečo preukázateľne zlepšila.
Vo viacerých bohatých spoločnostiach mali také opatrenia v najlepšom prípade ohraničený efekt. Singapur agresívne uskutočňoval propopulačnú politiku vyše dve desaťročia a v roku 2011 bola jeho celková pôrodnosť nižšia ako v Japonsku. Dekády celosvetových pozorovaní ukazujú, že pôrodnosť závisí väčšmi od želanej veľkosti rodiny, ako od „pôrodných úplatkov“. Napokon, opatrenia, navrhované na zvýšenie pôrodnosti, sa premietnu vo zvýšení životnej úrovne, ktorá paradoxne automaticky povedie už po jednej generácii k nižšej pôrodnosti.
Ak niekto povie, že národ, ktorý nemá deti, nemá budúcnosť, možno mu pripomenúť Japonsko. V roku 2008 vrcholil počet jeho obyvateľov pri 128 miliónoch a od tých čias neprestajne klesá. Počíta sa s tým, že v roku 2060 bude mať Japonsko 87 miliónov obyvateľov, takže v priebehu 53 rokov ich ubudne 41 miliónov; polovica z nich bude mať viac ako 65 rokov.
Možno konštatovať, že depopulácia je v Japonsku akceptovaná ako spoločenský trend, s ktorým sa treba zmieriť, a robia sa opatrenia, ktoré zabezpečia prosperujúcu budúcnosť národa v zmenených spoločenských podmienkach. Národa, ktorý vynašiel a prvý realizoval priemyselnú miniaturizáciu… a teraz sa sám scvrkáva.
Počíta sa s hrozivou ťarchou staroby (pričom Alzheimerova choroba je väčší problém ako pocit osamelosti), s mládežou, ktorá nie je ani v škole, ani v zamestnaní, ale žije v rodičovskom dome. Vedie sa boj za zachovanie ekonomického rastu napriek rastu štátnych dlžôb. Vybudoval sa prísny vzdelávací systém a možnosti zvyšovania kvalifikácie vrátane celoživotného vzdelávania, takže krajina zostáva jednou z vedúcich vo výskume a v rozvoji vzdelanostnej spoločnosti. Demografický tlak vyžaduje zmenu negatívneho postoja k importovanej cudzej pracovnej sile a uvažuje sa o emigrácii starých aj mladých Japoncov.
Aj pre malé národy je príkazom dňa tvrdosť voči tým, čo v mladosti „nehrešili sebeckosťou“, voči dnes nezmyselnému biblickému príkazu „množte sa“, a mali deti. Záchrana pred preľudnením planéty je v zmierení sa s demografickým vývojom, ba priamo v zameraní sa na riadenú depopuláciu, na kvalitu namiesto kvantity.