Rast sa často spája s termínom „rozvoj“ a ten zvykne mať pri sebe prívlastok udržateľný. Hoci má mať širší význam, rast je aj naďalej jeho hlavnou súčasťou, akurát ma byť zelený či ekologický. Otázkou zostáva, či je niečo také ako udržateľný rast vôbec možné.
Na prvý pohľad je to zrejmé protirečenie, nič nemôže rásť donekonečna. A predsa bol hospodársky rast cieľom každej doterajšej slovenskej vlády a nepochybne to tak bude i v roku 2016. Existuje však zdanlivo odzbrojujúci protiargument, podľa ktorého trvalo udržateľný rast je možný ako tzv. nemateriálny rast. Jednoducho povedané, v budúcnosti síce bude dochádzať k rastu indikátorov, ktoré spolu tvoria HDP, tie však nebudú mať materiálny dosah. Táto predstava zjednocuje ekologicky zmýšľajúcich slovenských úradníkov s vizionárkami zo Silicon Valley a nasledovníkmi Karla Marxa. V čom však spočíva ich omyl?
Nemateriálny rast sa má skladať z dvoch súčastí: z rastu v sektore služieb a tzv. sivého rastu v znalostnej ekonomike. Poskytovanie služieb a produkcia poznania sú nepochybne menej náročné na spotrebu energie a ďalších zdrojov ako priemysel či poľnohospodárstvo. Neznamená to však, že by boli nemateriálne.
Napríklad samotná výroba jedného stolového počítača a jeho dodanie na miesto spotreby vyprodukuje 1,3 tony CO2, pričom udržateľná spotreba osoby na rok by v súčasnosti nemala prekročiť 1,8 tony CO2. Plánované zastarávanie a ďalšie marketingové techniky používané pri predaji elektroniky majú za následok nakupovanie stále nových a nových počítačov, kopírovačiek, tabletov a samozrejme mobilných telefónov. Zdanlivo čisté výrobné sektory tak v skutočnosti neúmerne zaťažujú životné prostredie.
Ak nie je možné zaručiť udržateľný rast a oddeliť zvyšovanie množstva vyrobených statkov od spotreby energie a nerastných zdrojov, zmysluplným riešením je prechod na ekonomiku, ktorá sa neusiluje o hospodársky rast. Teda opustiť doterajší spôsob myslenia a zvyknúť si na nový, v ktorom hlavným cieľom nie je zvyšovanie produkcie, ale napríklad priame zaisťovanie zamestnanosti, ochrany životného prostredia či ľudského šťastia.
Zníženie pracovného času môže viesť k pozoruhodným výsledkom. Nielenže zníži produkciu, no zároveň umožní ľuďom tráviť viac času ľubovoľným spôsobom. Ekologické poľnohospodárstvo, naopak, zamestná viac ľudí, ale súčasne obmedzí ničenie pôdy. Obmedzenie závislosti od dovozov zo zahraničia zase zníži ekologické a ekonomické náklady na prepravu a vytvorí potrebu vyrábať tie isté veci na Slovensku.
To je len niekoľko návrhov, ktoré by však mali zásadný vplyv na fungovanie hospodárstva, ako sme naň boli doteraz zvyknutí. Okrem zmien vo výrobe by však zrejme došlo aj k zmenám v reprodukcii kapitálu. Jeho majitelia a majiteľky sa podľa politického ekonóma Davida Harveyho dostávajú do problémov, ak jeho rast v priemere nedosahuje tri percentá ročne. V takom prípade vzniká kríza a investície aj spotrebu musí nahradiť štát. Dôsledkom síce je návrat rastu, ten však má opäť zničujúce účinky na planétu.
Opustenie tohto modelu v prospech rôznorodejšieho spôsobu rozhodovania o smerovaní investícií by mohlo mať za následok zastavenie rastu a zaistenie ekologickej udržateľnosti našich životov.