Na Slovensku nič nové

Slovenská demokratická únia – Demokratická strana sa právom hrdila, že sa najviac zaslúžila o porážku dlho neohrozeného Vladimíra Mečiara.

06.10.2014 22:00
debata (2)

Istý čas bola nekorunovaným lídrom pravice a do istej miery aj Slovenska. Jej mimoriadny, neslávne skončený kongres v Senici však potvrdil nielen dlhodobý trend poklesu prestíže, ale aj to, že správanie sa podľa vzoru HZDS nie je jej činovníkom také cudzie. Osobitne pokiaľ ide o výraznú stratu sebakritickosti.

SDKÚ však nepredstavuje jedinú Achillovu pätu slovenskej pravice. Spolu s bývalými spojencami zabudla, prečo ju voliči v marci 2012 predčasne poslali na lavicu opozície. Ubehlo takmer dva a pol roka, budúce parlamentné voľby sú bližšie ako tie minulé. Opozičné subjekty mali veľa času, aby odhodili ružové okuliare, naučili sa reálne hľadieť na Slovensko, svet a najmä na seba, aby sa skonsolidovali a vytvorili funkčný opozičný blok. Napriek tomu, že vládnuci, nezdravo sebaistý Smer viackrát zakopol – pri župných voľbách v srdci krajiny, pri strategickej príprave voľby hlavy štátu a mobilizácii občanov do eurovolieb, v neúčasti, nič také sa nestalo.

Pravá časť politického spektra pokračuje v sebadeštrukčnom štiepení, zaslepenom sebauspokojení a v zlej vzájomnej komunikácii. K rozkladu dochádza v takmer všetkých subjektoch. Strany, ktorých lídri nevedia komunikovať medzi sebou a výmenu zámky na dverách považujú za argument, ťažko oslovia verejnosť.

Od nežnej revolúcie uplynulo štvrťstoročie. Profesionálni politici mali dosť času na to, aby sa zorientovali v tradičnej európskej ideovo-hodnotovej palete názorov a podľa toho zakotvili v tom pre nich prirodzenom prístave. Postavy z obrazovky však ustavične menia politické dresy, a to prevažne skôr z osobných príčin. Takto vytvorené nové subjekty môžu vyvolať dočasnú nádej u posledných skalných, ale nevedia zabezpečiť svoju trvalú pôsobnosť. Zo slovenskej politickej scény sa čoraz viditeľnejšie vyparuje sebareflexia našich reprezentantov i celých strán.

Zúfalé pokusy integrovať pravé spektrum dezintregovaním komplikuje vznik nových strán, ktorým chýba jasná hodnotová profilácia a ktoré sa nevedia zreteľne odlíšiť od blízkych aj vzdialených súperov. Hoci sa staro-novým tímom podarilo nanovo zreteľne ideovo ukotviť a napísať zrozumiteľný volebný program, bez výraznej charizmatickej osobnosti námaha vychádza navnivoč. Silný líder v demokratickom politickom systém nevyvoláva automaticky autoritatívne tendencie. Netreba sa ho báť, práve naopak. Veď prináša pre mnohokrát znechutených voličov dôveryhodnosť.

Úspešné obdobie strán pravice sa spája s dvoma postavami, ktoré sú už mimo ťažiska politického rozhodovania. Prvou bol Mikuláš Dzurinda, ktorého odchod do opozície nebol najslávnejší a vyvoláva neraz aj úsmev. Zostáva však historickým faktom, že spájal a nerozbíjal a napokon profesionálne riadil svoju prvú pestrú vládu. Druhou osobnosťou bola Iveta Radičová, ktorá vedela zase vytiahnuť z domáceho pohodlia veľké množstvo voličov svojej strany i ďalších blízkych subjektov. Oslovila aj časť kriticky naladených občanov z druhého politického tábora.

Dnes sa v priestore od stredu doprava čaká na dôveryhodné tváre. Ich vzostup brzdí mnoho poručíkov, ktorých neopúšťa sebavedomie generála v dôchodkovom veku.

Nejde tu iba o problém pravicových strán. Slabá konkurencia Smeru, tak ako to všade v podobných prípadoch býva, dodáva pohodlne vládnucemu subjektu nadbytočnú istotu a tým tlmí jeho inovačné impulzy. Absenciou ľavo-pravej rovnováhy netrpia iba strany a straničky, ale aj Slovensko.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #SDKÚ #slovenská pravica